O tom, že išlo o správny krok, sú presvedčení viacerí politici. Nielen predstavitelia Smeru-SD, ale aj Ján Figeľ, predseda KDH, označil pozvanie za „správne a historicky náležité“. Ďalší k tomu dodali, že pozvanie bolo morálnou povinnosťou voči krajine, ktorej vojaci bojovali v Povstaní na našej strane. Tak sa na to pozrime bližšie.
Historické poučenie, ako si činitelia Sovietskeho zväzu vyložili fakt, že jeho vojaci porazili nacistickú armádu aj na našom území, dostal v auguste 1968 Alexander Dubček. Podľa svedectva Zdeňka Mlynářa mu vtedy v Moskve Leonid Brežnev povedal: Vaša krajina leží v oblasti, kde v druhej svetovej vojne stála noha sovietskeho vojaka. V mene mŕtvych, ktorí i za vašu slobodu položili život, sme boli oprávnení na vojenský zásah... Okupáciu štátu, ktorý sa vydal inou cestou, než akú mu nalinkovala Moskva, zdôvodňoval L. Brežnev stále rovnako: „Naši vojaci došli za vojny až k Labe – a tam je teraz i naša sovietska hranica.“ Pojmy ako suverenita, národná a štátna nezávislosť sa do Brežnevovej doktríny nedostali. Zato sa tam dostalo imperiálne presvedčenie – pretože sme vás „oslobodili“, na večné časy patríte k nám.
Názor, že je morálnou povinnosťou pozvať na oslavy SNP prezidenta krajiny, ktorá nás zbavila nacistickej okupácie, je obhájiteľný iba v prípade, ak reprezentanti tejto krajiny rešpektujú suverenitu a nezávislosť toho, koho oslobodili, a aj nezávislosť a suverenitu ostatných štátov. Tak ako by nebolo „správne a historicky náležité“ pozvať na oslavy SNP generálneho tajomníka Brežneva, nie je to správne a náležité ani v prípade Vladimira Putina. Do marca ho ešte bolo možné pri dobrej vôli považovať za pozvaniahodnú osobu. Teraz to už možné nie je.
Zdroj: Ilustrácia - Danglár
Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška
Anexiou Krymu a podporou separatistov prekročil neprekročiteľnú hranicu. Dnes už nie je politikom, ktorý rešpektuje územnú celistvosť nezávislého štátu. Je to predstaviteľ režimu, ktorý používa kamuflovaný vojenský zásah ako nástroj na riešenie sporov v medzinárodných vzťahoch. V tomto ohľade sa nepodobá na svojich predchodcov – Borisa Jeľcina a Michaila Gorbačova – ale vrátil sa k Brežnevovi a jeho imperiálnej doktríne.
Analytik Róbert Ondrejcsák napísal, že „slovenské elity si doteraz v plnej miere neuvedomili, aká veľká zmena sa udiala zásahom Moskvy na Ukrajine“. Je zjavné, že až príliš veľa politikov zostalo mentálne pred marcom 2014. Exprezident I. Gašparovič to preukázal májovým pozvaním V. Putina na oslavy SNP a premiér Robert Fico augustovým vyhlásením, že sankcie, ktoré prijala Európska únia voči Rusku, sú nezmyselné. V skutočnosti je nezmyselné, keď politici sebe a iným nahovárajú, že sa vlastne nič nestalo, hoci sa všetko zmenilo.
