Potrebujete dostať facku

Steve Jobs bol skvelý vizionár, ale aj výborný spíker. Vedel strhnúť publikum a predstavovanie produktu v jeho podaní bola vždy veľká šou. Málokto však vie, že si na svojich prezentáciách zakladal. Každú minútu verejného vystúpenia si vraj skúšal celú hodinu. Keď sa dá do kontrastu často skloňovaný predsudok, že najmä mladí Slováci sa nevedia predať, je na mieste otázka, prečo sa komunikácia a vystupovanie na verejnosti neučia v školách. O to viac prekvapí, že po troch rokoch existencie sa stal slovenský klub verejného vystupovania Toastmasters najlepším z vyše dvanástich tisícov na svete. TREND sa rozprával s jeho zakladateľom Rakúšanom Klausom Hammerom.

Ľudia si väčšinou myslia, že vedia komunikovať. Veď v škole či doma ich naučili hovoriť, čítať, písať.

Ľudia si myslia, že ak vedia chodiť, tak vedia aj utekať. Takisto si myslia, že keď vedia hovoriť, tak vedia aj komunikovať. Nie je to tak. Aby sa o tom presvedčili, mali by sa spýtať druhého človeka. Ľudia – podobne ako ja pred pár rokmi – potrebujú vytriezvieť, dostať facku, aby si uvedomili, že nevedia komunikovať.

Prieskumy hovoria, že väčšinu komunikácie, ktorú človek vníma, netvorí samotný obsah. Čo tvorí úspešnú a efektívnu reč?

Nie je novinka, že iba sedem percent reči je o obsahu. Vizuálne vnemy človeka sú extrémne dôležité. Preto sa až polovica tréningu Toastmasters vedome sústredí na reč tela, hlasovú moduláciu, očný kontakt, mimiku, gestikuláciu či vizuálne pomôcky. Ale v každej reči sa učíme aj emocionálnemu spojeniu. Lebo nejde o racionálny odkaz, ale o prenesenie emócie. Preto vyhrávajú humorné reči nad serióznymi. Pre mňa ako manažéra z toho vyplýva, že mám byť vtipnejší. Stačí úsmev, lepšia reč tela, iné farby v powerpointovej prezentácii a moja komunikácia je hneď zrozumiteľnejšia pre viac ľudí.

Vtipný buď ste, alebo nie, to sa azda nedá naučiť?

Aj humor sa dá naučiť. Keď sa pozriete do detailov na humor alebo vtipy, majú rovnakú schému. Je to o nejakom príbehu a následne o momente prekvapenia, nejakom obrate. Patrím medzi ľudí, ktorí nie sú príliš kreatívni. Čítal som humorné príbehy a vtipy a snažil som sa nájsť paralelu s mojím životom a nájsť tam podobné aspekty a prirovnania. Mne ako cudzincovi sa pri učení slovenčiny stávali napríklad rôzne príhody, kde som si všimol ten obrat. Chcel som trebárs spraviť zdrobneninu od slova šál, tak som to nazval šálka.

Načo sa majú ľudia trápiť s komunikáciou zoči-voči, keď sa dnes čoraz viac komunikuje písomne?

Komunikácia vás buď unudí, alebo nadchne. Písaná komunikácia je aj o rozprávaní, ide o štruktúru a obsah. Stále je to o tom, že posúvam to, čo chcem komunikovať. A spájam obsah a emócie. Veľa ľudí to dnes rieši smajlíkmi. Aj telefonovanie a telemítingy sú o verejnom vystupovaní.