Potrebujeme štrukturálne reformy a rozpočtovú zodpovednosť. Ostatné už príde

Aké sú v súčasnosti najväčšie výzvy pre finančný sektor? Patria tam nízke úrokové sadzby, regulácia?

Ako makroekonóm sa pozerám hlavne na to, ako je finančný systém schopný poskytovať úvery reálnej ekonomike, či podporuje hospodárske oživenie. Pretože úverový cyklus za tým hospodárskym zvyčajne zaostáva. Úverovanie sa v recesii samo od seba nenaštartuje, nespustí oživovanie ekonomiky. Je to naopak – domácnosti a firmy si v čase neistoty akumulujú finančnú hotovosť, neskôr ju začnú míňať a až potom si začnú aj požičiavať.

Toto sa udialo aj s druhou recesiou v eurozóne. Tá sa skončila koncom roka 2013, ale úverovanie vykázalo rast až vlani. Nie je to niečo, z čoho by sme mohli byť extra šťastní, celkový pomer zadlženia firiem sa musí ďalej znižovať. Zrejme ešte niekoľko rokov, najmä v niektorých krajinách. Čiže o schopnosť úverovať sa až tak nebojím. Ale tie dve recesie, ktoré sme mali, napáchali veľa zla: aj ekonomike, aj bankám. Vidno to na podieloch nesplácaných úverov. Preto tu máme aj tie obavy o kapitálovú primeranosť. Ale povedal by som, že sa to týka len niektorých krajín a niektorých bánk. Bankový systém v Európe ako celok dnes vyzerá oveľa lepšie ako počas eurokrízy.

Dá sa povedať, že už sa uzdravil?

Zdá sa mi, že dôvera v ňom je stále príliš malá. Banky sa stále spoliehajú skôr na hotovosť od Európskej centrálnej banky ako na likviditu z medzibankového trhu. Vyzerá to tak, že časť dôvery sa tam stále musí vybudovať. Vidíme to aj na bilancii bankového systému medzi jednotlivými krajinami eurozóny. Určite viac negatívne vplýva neistota spojená s reguláciou ako regulácia samotná. Ak neviete, aké kapitálové požiadavky sa na vás budú vzťahovať v budúcnosti alebo aká bude riziková váha vládnych dlhopisov, tak to veľa bánk zneisťuje. Samotnej regulácii sa banky vedia prispôsobiť, vedia s ňou žiť. Ziskovosť im zníži iba dočasne, pretože v dlhodobom horizonte sa všetci prispôsobia. Horšie je, že európska banková únia je stále nedokončená. Musí sa doplniť spoločnou ochranou vkladov. S tým však Nemecko nesúhlasí, čiže možno tento krok nedosiahneme, až kým nepríde ďalšia kríza.

V ideálnom svete by sme spoločnú ochranu vkladov nepotrebovali. Ale dôvera v bankovom systéme je stále nedostatočná. 

Nestačí už schválený spoločný európsky dohľad a takzvaný rezolučný mechanizmus?

V ideálnom svete by sme spoločnú ochranu vkladov nepotrebovali. Ale ako som spomínal, dôvera v bankovom systéme je stále nedostatočná. Jedným z dôvodov je, že stále existuje úzke prepojenie medzi jednotlivými bankami a vládami. To vyplýva jednak z držania vládnych dlhopisov, ale aj zo stále národnej ochrany vkladov. Takže ak náhodou nastane beh na banky v Španielsku, bude to mať systémové dôsledky pre Španielsko, nie veľmi pre Nemecko. Ale zároveň aj to, že nemecké banky španielskym nebudú požičiavať, ani keď by na tom mohli zarobiť na úrokovom rozdiele. To sa musí riešiť, aby sa dôvera do menovej únie vrátila.

A čo historicky nízke úrokové sadzby?

Pozerali sme sa na hrubé marže bánk v rôznych krajinách. Tie sú dnes veľmi nízke. No boli nízke aj v minulosti, takže tá dnešná situácia nie je až taká dramatická, aj keď pre ich ziskovosť je to, samozrejme, zlé. Horšia je skôr plochosť úrokovej krivky, pretože bankový biznis vždy fungoval tak, že finančná inštitúcia si zobrala krátkodobé vklady, na ktoré platila ľuďom nižšie úroky, a požičiavala ich na dlhší čas, za čo inkasovala vyššie výnosy. Ak je táto krivka plochá, tento biznis model už nefunguje. Ďalší problém je, že pri zápornej sadzbe ECB sú vklady ľudí pre banky nákladom. Rovnako tie zdroje môžu získať od centrálnej banky. Čiže banka, ktorá vklady od ľudí nemá, je zvýhodnená. To je však len dočasný problém, keď banky nevedia preniesť záporné úroky na svojich klientov. Ak by trvali dlhšie, už by to museli urobiť, napriek očakávanému znechuteniu ľudí. V Nemecku to už do určitej miery vidíme. Niektoré banky si už za firemné vklady pýtajú peniaze.

Christian Schulz (38)

Zdroj: Miroslava Spodniaková

Je európskym ekonomickým riaditeľom Citi pre Európu so zameraním na Nemecko. Vyštudoval na univerzite v Hamburgu, pred Citi pôsobil aj v Európskej centrálnej banke.

Marže sa znižujú, ziskovosť klesá, zahraničné banky si vo veľkom zo Slovenska odčerpávajú zdroje. Aká je cesta von? Uvidíme viac fúzií, inovácií?

Konsolidácia sektora by bola vhodná. Aj z pohľadu finančnej stability eurozóny. Bolo by lepšie, ak by sme mali nemecké banky fungujúce v krajinách ako Portugalsko, Španielsko, Taliansko, a aby investovali tam, kde dosiahnu najvyššie výnosy. V takom systéme by bola dôvera niekde úplne inde ako dnes, keď do týchto krajín požičiavajú prostredníctvom portugalských a španielskych bánk, ktorým nedôverujú. Ale nezdá sa, že sme dostatočne silní, aby k tomuto došlo. Dôkazom je aj to odsávanie zdrojov zo Slovenska, aby materské spoločnosti dosiahli požadovanú kapitálovú primeranosť. Prostredie na fúzie tu je, ale dôvera a zdroje chýbajú.

Nemecko je hlavným kritikom politiky ECB. Iní zasa hovoria, že ak by ECB bola agresívnejšia, problém dlhodobo nízkych úrokových sadzieb by sme už nemali. Ku ktorému názoru sa prikláňate?