Poslední poltárski sklári držia pri živote tradíciu z 18. storočia

Manželom Ondrejovi a Alene sa podarilo vybudovať v hladovej doline značku, kvôli ktorej sem posielajú kamióny aj arabskí šejkovia či monarchovia z krajín Stredného východu.

<b>Ako sa vyrába brúsené sklo či pozlátený krištáľ si pozrite v galérii</b>

Poltár chradne

Rozpad česko-slovenskej federácie poslal späť na štartovaciu čiaru nielen slovenský hokej, ale aj výrobu skla. Reputáciu špičkovej značky si trhy spájali s názvom Bohemia Crystal, hoci sa pod ňou vyvážala aj produkcia zo sklární v Lednických Rovniach či Poltári. Slovenskí výrobcovia si museli nájsť cestu k zákazníkovi odznova a nie všetkým podnikom sa to podarilo – aj z dôvodu nástupu lacnej čínskej konkurencie, majetkových sporov či chýb v riadení sprivatizovaných podnikov.

Mesto Poltár a okolité vrchy majú skúsenosti s výrobou skla od 18. storočia. Lesy medzi Detvou, Lučencom a Tisovcom poskytovali palivo pre vyše dvadsať sklárskych hút. V Zlatne, Málinci či Cinobani si miestne rodiny odovzdávali remeslo brúsiča či fúkača skla z generácie na generáciu až do čias socializmu. Aj po revolúcii zamestnával poltársky Slovglass takmer dvetisíc ľudí.

Dnes trčia tri vysoké komíny chátrajúcej fabriky do neba bez úžitku a mesto víta návštevníkov pustými ulicami. Dlhodobá nezamestnanosť v okrese neprevyšuje dvadsať percent len preto, že mladí sa sťahujú preč a miestni chodia za prácou do zahraničia. „Do Írska, Rakúska či Nemecka. Sám som robil na stavbách po Taliansku,“ hovorí sedemdesiatnik František Masničák a v obývačke ukazuje úhora, ktorého kedysi vyfúkol zo skla. Patrí medzi starých majstrov tohto remesla, ktorých je v meste čoraz menej.

Zdroj: Ivan Fleischer

Predával, kade chodil

Len jedna dielňa v meste so strieborným džbánom v erbe ostala živá. A darí sa jej skvele. Najväčším zamestnávateľom v Poltári je dnes rodinný podnik Trčanovcov, ktorí vyrábajú brúsený krištáľ pod značkou Sonne Chrystal alebo Sonne Crystal. Bývalý zamestnanec Slovglassu Ondrej Trčan krátko po revolúcii kúpil brúsny stroj a začal robiť na seba ako podnikateľ – fyzická osoba pod vlastným menom.

Stavil na ručnú prácu za vyššiu cenu a snažil sa presadiť cez kvalitu. „Predával som, kade som chodil, a keď ma vyhodili dverami, vliezol som späť aj komínom,“ smeje sa O. Trčan pri spomienke na svoje začiatky. Manželka Alena pre spoločné podnikanie opustila prácu zdravotníčky v miestnej poliklinike. „Pochádzam zo Zlatna, takže som odmalička vyrastala medzi sklármi a bola to pre mňa ľahká voľba,“ hovorí.

Ondrej Trčan brúsil krištáľ a obchádzal jarmoky a trhy v okresných a krajských mestách, manželka Alena sa starala o deti a popritom dohliadala na účtovníctvo.

Zlatý export

Trčanovcom sa postupne podarilo získať meno a predávať čoraz viac do zahraničia. „Len doma by som sa neuživil,“ hovorí Ondrej. Portfólio ručne brúseného skla postupne rozšíril o pozlátený krištáľ a sklo s maľovanými vzormi.

Dnes posielajú trblietavú nádheru najmä do arabských krajín a na Stredný východ – do Azerbajdžanu, Uzbekistanu, Kazachstanu, Dagestanu, ale tiež do Ruska či Rakúska. Za hranice putuje takmer 90 percent produkcie, každý mesiac odíde z dielní Trčanovcov jeden kamión naložený vázami, karafami, pohármi a táckami s tradičným vzorom murinky, ježka či plameňa.

Zdroj: Ivan Fleischer

Žijeme firmou, firma je naša rodina

„Po dvadsiatich rokoch na trhu nás už nájdete naozaj kade-tade. Nedávno mi písala esemesku kamarátka lekárka z dovolenky v Egypte, že práve pije v hoteli vodu z našich pohárov,“ hovorí A. Trčanová.

Poltárčania aktuálne pracujú na kolekcii pre renomovaného indického dizajnéra a módneho návrhára Rohita Bala. Ind si urobil meno začiatkom milénia a postupne obliekal celebrity ako Umu Thurman, Naomi Campbell či Annu Kurnikovovú. Jeho tvorba sa inšpiruje zlatým luxusom maharadžovských palácov a na skle Sonne Chrystal sa budú skvieť ornamenty vybrúsené podľa jeho vlastných návrhov.

Firma je rodina

Dielne v Zlatne a Poltári sa postupne vyšvihli medzi šestku najväčších sklárskych výrobcov na Slovensku, ročne narastú tržbami o tri až štyri percentá. Rast nezastavila ani kríza, zato embargo na Rusko po anexii Krymu bolelo. „Rubeľ sa prudko prepadol, tovar sa prestal kupovať a trvalo dva roky, kým sa zákazky vrátili,“ hovorí O. Trčan. Firma v tom čase musela obmedziť výrobu, no k prepúšťaniu nedošlo.

Trčanovci v súčasnosti priamo zamestnávajú 80 ľudí a časť prác zadávajú živnostníkom. „Ak pripočítame aj ich zamestnancov, bude to spolu už vyše sto ľudí, ktorí s nami spolupracujú,“ hovorí A. Trčanová. Podnik ani napriek rastu doposiaľ nezmenil právnu formu. „Nikdy mi nenapadlo, že by mal na tom niečo meniť, nemám sa za čo hanbiť,“ hovorí O. Trčan.

Spojenie „rodinná firma“ platí v prípade trčanovských dielní absolútne. V kraji, kde je práca veľmi vzácna, sa pracovné miesta nerozdeľujú len podľa dosiahnutého vzdelania či talentu. Vo firme pracuje takmer celá rozvetvená rodina – okrem detí aj súrodenci oboch Trčanovcov a ich partneri a deti či vzdialenejší príbuzní.

„Sestra vedie výstupnú kontrolu, zať pomáha s objednávkami a ich zaraďovaním do výroby, dcéra je na materskej, ale pomáha mi s personalistickou administratívou, druhá dcéra študuje ekonomiku na vysokej škole v Nitre a postupne sa učí pracovať s financiami, ktoré sme mali doposiaľ na starosti len my rodičia,“ vymenúva Alena.

Syn Andrej zase pomáha s každodenným riadením firmy a dohliada na prevádzky. Ak je problém, všetci členovia rodiny ťahajú za spoločný koniec a väčšinu problémov riešia spolu. „Žijeme firmou, firma je naša rodina a myslím tým aj našich zamestnancov,“ dodáva A. Trčanová.

Nová generácia

Deti sa stali súčasťou podnikania prirodzene. Vyrastali v rodinnom dome, kde Ondrej Trčan rozbiehal výrobu, a odmalička boli súčasťou úspechov aj neúspechov rodinného biznisu, jeho výhod aj problémov. „Deti pomáhali vo firme, čo bolo treba, umývali sklo, balili,“ hovoria obaja rodičia. O vlastnej kariére údajne nikdy vážnejšie neuvažovali. „Nikdy sme ich nenútili a neprehovárali, aby vo firme robili. Vybrali si samy,“ dodáva otec Ondrej.

Zdroj: Ivan Fleischer

„Rodičia sú pre nás veľkým vzorom, každý problém riešia ako ďalšiu výzvu a výborne sa dopĺňajú. Otec má na starosti technické veci a mamu voláme ‚firemný Google‘. Vďaka nim sme všetci spolu a to je v dnešnej dobe vzácne,“ hovorí syn Andrej.

Konečné slovo v sporoch majú vždy rodičia – zakladatelia podniku. „Nehádame sa, možno niekedy pre zákazníka – či mu vyjsť v ústrety alebo nie a ako vyriešiť jeho požiadavky,“ hovorí A. Trčanová. Obchodovanie s bohatými klientmi zo stredo- a východoázijských kultúr podľa nej často prináša situácie, keď klient považuje svoje peniaze za dostatočný dôvod akejkoľvek požiadavky. „Nechce sa im prispôsobovať našim právnym predpisom a chce to trpezlivosť, aby sme dosiahli kompromis,“ hovorí A. Trčanová.

Kreatívnejší a odvážnejší

„Mladá krv sa lepšie vyzná v nových technológiách a technických veciach, sú kreatívnejší ako my a vedia prísť s dobrými nápadmi. Výborne nás dopĺňajú,“ hovorí A. Trčanová. Najmä syn Andrej sa snaží prinášať do firmy moderné technológie, zabezpečil napríklad gravírovacie a pieskovacie stroje, ktoré znížili náklady na výrobu dekorov na krištáľových výrobkoch.

Zdroj: Ivan Fleischer

„Naša produkcia má veľký potenciál zaujať aj trhy Južnej Ameriky a juhovýchodnej Ázie, tam by sme mali skúsiť expandovať, len to chce viac investícií do marketingu a rozšírenie výroby,“ hovorí A. Trčan, ktorý zabezpečuje tiež kontakt s grafikmi pripravujúcimi vzory a celkový dizajn krištáľových výrobkov. „Už zhruba vieme, čo budú zákazníci chcieť, podľa ich národnosti. Uzbek, Kazach má rád zlato, Rus čistý krištáľ, šejkovia len zlato a čo najviac,“ hovorí A. Trčanová.

Firma vyrába iba na zákazku a zväčša až po vyplatení preddavku, tovar expeduje až po zaplatení celej ceny. Výroba je totiž extrémne nákladná. Ročne tu minú na pozlátenie pohárov, váz a mís vyše päťdesiat kíl zlata.

Budúcnosť firmy

S krachom Slovglassu vychladli aj taviace pece, ktoré poskytovali značke Sonne Chrystal surovinu potrebnú na výrobu. Dnes ju musí dovážať z Českej republiky a Poľska. Majitelia preto uvažujú o novej investícii, ktorá by firmu od týchto dodávok odstrihla. „Chceli by sme postaviť svoju vlastnú pec, aby sme sa nemuseli predzásobiť, čo je vcelku nákladné a neefektívne,“ hovorí Andrej Trčan. Pec by zamestnala ďalších dvadsať ľudí, preto domáci veria, že im na zhruba polmiliónovú investíciu v hladovej doline poskytne peniaze aj štát, napríklad cez eurofondy.

Ďalšou veľkou výzvou Sonne Chrystal je výchova budúcich zamestnancov. V Zlatne bola v minulosti škola s internátom pre brusičov a ďalšie sklárske povolania, dnes cez porozbíjané sklá prefukuje vietor. „Po páde Slovglassu rodičia úplne prestali veriť, že sklárstvo má budúcnosť, a deti posielajú na iné školy,“ hovorí A. Trčanová. Nových ľudí si preto zaúčajú sami, jeden, dva aj šesť mesiacov podľa typu práce a šikovnosti človeka.

Zdroj: Ivan Fleischer

Je to ťažká práca, napríklad brusiči hodiny sedia pri fréze a sústredene pritláčajú sklo k brúsnemu kotúču pod rôznymi uhlami, aby mu vdýchli požadovaný výsledný vzor. Po rukách im pritom celý čas steká studená voda, ktorá chladí brúsenú hranu a odplavuje odbrúsené kúsky skla. „No stroj, ktorý by dokázal to isté čo naši ľudia, neexistuje, prípadne by si na seba nezarobil,“ hovorí Ondrej Trčan.

Generačná výmena

Odovzdávanie firmy na novú generáciu prebieha u Trčanovcov pomaly a postupne. Ani jeden z rodičov – zakladateľov biznisu zatiaľ neplánuje odchod ani dôchodok, ani odpočinkový režim pri sledovaní toho, ako si počínajú „mladí“.

„Zatiaľ nás poslúchajú ako rodičov, ale raz im firmu odovzdáme, už ako eseročku, s rovnakými podielmi a už bude na deťoch, ako sa budú vedieť spolu dohodnúť a spolupracovať,“ hovorí A. Trčanová. „Tou najdôležitejšou výhodou rodinnej firmy je vzájomná dôvera, že sa môžeme na seba spoľahnúť. Dúfam, že im to vydrží,“ dodáva.