D. Kováčik od roku 2004 poskytoval prokurátorskú ochranu predstaviteľom viacerých strán, čo bolo v príkrom rozpore s tým, ako mal funkciu vykonávať. Vždy, keď si to verejnosť všimla, na hlasy kritikov reagoval umiernene – len tak, aby neklalo oči, že zostal ticho.
Prokurátor Kováčik odviedol svoju nadprácu, ale bez toho, aby sa zviditeľňoval, alebo predvádzal. Nevyvolával konflikty a snažil sa minimalizovať pohoršenie, ktoré spôsoboval. Aj to bol dôvod, pre ktorý žiadna z mimovládnych organizácii nespustila kampaň za jeho nezvolenie. Od štvrtka minulého týždňa vieme, že sa mu to veľmi vyplatilo.
Jeho voľba v parlamente prešla, ako keby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Poslanci mu venovali iba dve hodiny svojho času, hoci Daniel Lipšic, Ľubomír Galko a Ján Mičovský spomenuli najpodstatnejšie dôvody, pre ktoré by do funkcie nemal byť zvolený.
Vládni poslanci na ne v rozprave vôbec nereagovali a výsledok bol úplne jednoznačný: zo 118 hlasujúcich podporilo kandidáta Kováčika 92 poslancov. Okrem Smeru-SD ho podporila prinajmenšom aj ďalšia strana, čím jej predstavitelia a poslanci dali najavo svoju vďaku za ochranu, ktorej sa im od špeciálneho prokurátora dostalo a možno ešte aj dostane.
Zdroj: Ilustrácia - Danglár
Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška
Na rozdiel od D. Kováčika, ktorý sa diskvalifikoval ticho a nenápadne, Š. Harabin tak urobil so všetkou pompou. Publicista Peter Zajac o ňom napísal, že je spolu s Ivanom Gašparovičom „posledným mohykánom biologického typu homo mečiariensis“. Tak, ako voči sebe vyvolával odpor Vladimír Mečiar, vyvolával ho aj Š. Harabin. Pohoršenie napokon prerástlo mieru, ktorú ešte mohol tolerovať jeho dlhoročný partner a podporovateľ Robert Fico.
Hoci Smer a ani jeho predseda nemali dosť síl na to, aby v Súdnej rade presadili svoju kandidátku, mali v nej toľko vplyvu, aby prekazili zvolenie pána Harabina. Nie preto, že ho náhle prestali mať radi, ale z toho dôvodu, že si nechceli uškodiť tým, že ho podporia proti mimovládnym organizáciám, proti nemalej časti sudcov a najmä proti väčšinovej verejnej mienke.
Je symptomatické, že obaja poslední mohykáni mečiarizmu končia vo funkciách naraz. Darmo sa „mohykán“ Gašparovič pripravoval na to, že svojmu „biologickému typu“ predĺži život v súdnictve o ďalších päť rokov. Výrokom, že Š. Harabin „svojou odbornosťou ďaleko presahuje všetkých svojich kritikov“, prezident neovplyvnil výsledok voľby predsedu NS, ale iba rozšíril zlatý fond gašparovičizmov.
