O pätnásť dní môžeme „osláviť“ výročie zlyhania, aké je v právnom štáte neprípustné. Druhého februára uplynú dva roky od chvíle, čo na čele ústavného orgánu – Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky – nie je ústavný činiteľ. Ladislav Tichý, ktorý teraz prokuratúru vedie, takým činiteľom nie je, lebo sa do funkcie nedostal spôsobom, aký predpisuje Ústava SR: nenavrhla ho Národná rada SR a nebol vymenovaný prezidentom.
Protiústavný stav, ktorý trvá už dva roky, nespôsobili občania, ale ústavní činitelia. Ako napísal publicista Juraj Hrabko, práve oni „samostatne, suverénne a zvrchovane vyrobili z právneho štátu karikatúru“. Hoci podľa ústavy prezident, parlament a Ústavný súd by sa mali navzájom kontrolovať, v prípade potreby aj korigovať, v skutočnosti tu vznikol systém, kde si navzájom kryjú chrbát, aby mohli konať tak, ako to vyhovuje skupinovému a nie verejnému záujmu.
V primeranej lehote
Už samotný návrh, aby parlament rokoval o podaní žaloby na hlavu štátu, je podľa prezidenta Ivana Gašparoviča a premiéra Roberta Fica útokom na štát i slovenskú štátnosť. No návrh na žalobu niečím takým byť nemôže už z toho dôvodu, že ústava jeho podanie pripúšťa a umožňuje. Dôvodov, aby sa parlament návrhom obžaloby za úmyselné porušenie ústavy zaoberal, je určite viac, ako je dôvodov na rozhorčenie premiéra.
Základný zákon štátu, ktorý je záväzný aj pre jeho hlavu, hovorí, že prezident svojím rozhodovaním musí zabezpečiť „riadny chod ústavných orgánov“. Fakt, že prokuratúra nemá už takmer 24 mesiacov šéfa, ktorý by disponoval „demokratickou ústavnou legitimitou“, sa za zabezpečenie riadneho chodu ústavného orgánu považovať nedá. Posledných 18 mesiacov z tohto obdobia nemala prokuratúra legitímneho šéfa preto, lebo si prezident neplnil svoju ústavnú povinnosť. To, ako rozhodol v januári 2013, usvedčuje I. Gašparoviča, že si ju neplnil úmyselne.
Od júla 2011 sme od prezidenta i jeho hovorcu počúvali, že hlava štátu rozhodne o vymenovaní alebo nevymenovaní kandidáta Jozefa Čentéša až vtedy, keď Ústavný súd „rozhodne o všetkých podnetoch týkajúcich sa voľby generálneho prokurátora, teda aj o podnetoch pána Čentéša“. Po roku a pol vytrvalého opakovania tejto mantry v januári 2013 zrazu prezident o kandidátovi rozhodol, hoci Ústavný súd ešte o podnete J. Čentéša nerozhodol...
Ak prezident mohol rozhodnúť o kandidátovi (aj bez rozhodnutia Ústavného súdu) v januári 2013, tak o ňom mohol rozhodnúť už aj v júni 2011. Skutočnosť, že rok a pol nekonal, nemožno hodnotiť inak ako úmyselné nesplnenie povinnosti zaoberať sa návrhom Národnej rady SR na vymenovanie generálneho prokurátora a „v primeranej lehote buď vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade SR, že tohto kandidáta nevymenuje“. Túto svoju povinnosť prezident nesplnil aj preto, lebo od októbra 2011, od pádu vlády Ivety Radičovej, vedel, že mu za nečinnosť vôbec nič nehrozí.
Je to slušný človek
Už v máji 2011 predseda strany Smer navádzal prezidenta, aby nevymenoval za generálneho prokurátora kandidáta, ktorého poslanci zvolia verejne. Byť na mieste prezidenta, „trval by som na tom – nech sa páči, urobte normálnu tajnú voľbu“, vyhlasoval R. Fico. Hovoril to v čase, keď neveril, že sa vtedajšej vládnej koalícii podarí zvoliť kandidáta tajne. Predseda Smeru si preto trúfol aj na vyjadrenie, že keby bol J. Čentéš zvolený v tajnej voľbe, tak mu prvý podá ruku a zagratuluje. Už aj preto, lebo „je to slušný človek, o tom nemám pochybnosti“.
Lenže keď 17. júna 2011 bol v tajnej voľbe J. Čentéš naozaj zvolený, R. Fico začal vyhlasovať, že to vlastne ani žiadna tajná voľba nebola a že by privítal, keby prezident J. Čentéša nevymenoval. Odpoveď na otázku, ako môže na nepochybne „slušnom človeku“ nájsť prezident až toľko chýb, aby ho nevymenoval, nechal na I. Gašparoviča.
Možnosť, že sa na kľúčovú funkciu v štáte dostane človek, ktorého by Smer nemal pod kontrolou, bola pre šéfa jednofarebnej vlády neprijateľná. Pretože si prezident dlhým nekonaním neplnil ústavnú povinnosť, ale plnil želanie strany Smer, vládna partaj nepripustí, aby Národná rada – podľa článku 107 ústavy – uplatnila svoju právomoc a podala žalobu na prezidenta za úmyselné porušenie ústavy. Poslanci Smeru nepodporia obžalobu za niečo, čo prezident urobil pre stranu ako jej „akoby“člen. I. Gašparovičovi nič nehrozí, lebo kde nie je žalobca, nie je ani sudca.
No aj keby vládni poslanci dospeli k záveru, že nie je dôležité, v prospech koho porušoval prezident ústavu, lebo podstatné je, že ju porušoval úmyselne, ani v takom prípade by hlave štátu odsudzujúce rozhodnutie Ústavného súdu nehrozilo. Také je totiž zloženie súdu.
O tom istom inak
Pred niekoľkými rokmi, keď bol Radoslav Procházka len nezávislým právnym expertom, napísal veľmi presnú vetu: „Na tom, čo Ústavný súd v tej-ktorej otázke povie, nezáleží ani zďaleka tak, ako záleží na tom, aby to isté v porovnateľnej veci hovoril znova a znova.“ Problém dnešného Ústavného súdu spočíva v tom, že v porovnateľnej veci nehovorí to isté, lebo väčšina jeho sudcov si neváži ani svoj vlastný právny názor – ak odporuje tomu, čo od súdu očakáva prezident a „jeho“ strana.
V roku 2009 súd povedal, že pokiaľ ide o vymenovanie zvoleného kandidáta na funkciu viceguvernéra Národnej banky Slovenska, prezident má právo skúmať len to, či kandidát splnil zákonné predpoklady na vymenovanie do funkcie. V roku 2012 však v porovnateľnej veci väčšina sudcov vyhlásila, že pokiaľ ide o kandidáta na generálneho prokurátora, prezident má právo skúmať aj to, či kandidát bude schopný zastávať funkciu spôsobom, ktorý nebude znižovať jej vážnosť.
Bývalý predseda Ústavného súdu Ján Mazák to komentoval slovami, že sa profesionálne s takým rozhodnutím nevie stotožniť a že považuje za potrebné, aby sa tento chybný výklad čo najskôr zvrátil do podoby, „v ktorej by interpretácia ústavy rešpektovala podstatu parlamentnej demokracie“.
Podľa zástupcu riaditeľa Ústavu štátu a práva SAV Jozefa Vozára „od Mečiarových amnestií nebolo právo takto brutálne poprekrúcané a pošliapané“, ako bolo poprekrúcané a pošliapané pri stanovisku väčšiny ústavných sudcov a rozhodnutí prezidenta. Na súde, ktorý je najvyšším ochrancom ústavnosti, majú väčšinu sudcovia, čo vykladajú právo tak, aby sa výkonná moc – s výdatnou pomocou prezidenta – mohla „legálne“ zbaviť každého, koho nepovažuje za svojho.
Ak vláda, parlamentná väčšina, prezident a väčšina ústavných sudcov postupujú takto koordinovane, je zrejmé, že činnosť ústavných orgánov a možnosť účinného použitia zákonných prostriedkov na obranu práv a slobôd je prinajmenšom veľmi sťažená. Keby bola úplne znemožnená, na takúto možnosť pamätá článok 32 ústavy, ktorý hovorí, že „občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave“.
Článok vychádza v aktuálnom vydaní TRENDU 2/2013.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
Foto - SITA / Jozef Jakubčo
