Politika v roku 2015: Na koho sa usmeje šťastie


Novembrové komunálne voľby zasa potvrdili, že ponuka, ktorú predkladajú tradičné i novšie stredopravé strany, tento po­tenciál nedokáže prebudiť a ani využiť. Kandidáti bez straníckej príslušnosti boli v lokálnych voľbách oveľa úspešnejší ako vládna strana, ale tá si udržala prevahu nad konkurenčnými partajami. Predvolebný rok bude zaujímavý najmä z toho hľadiska, či alternatívna ponuka voči Smeru sa bude iba rozširovať alebo aj skvalitňovať. 


Stranícke premnoženie


V parlamentných voľbách 2012 stranu Smer podporilo viac ako 1 134-tisíc voličov, čo jej umožnilo, aby vytvorila vládu jednej strany s pohodlnou parlamentnou väčšinou. V druhom kole marcových volieb prezidenta republiky dostal Andrej Kiska milión tristotisíc hlasov, čo je takmer o 170-tisíc hlasov viac, ako predstavuje historické maximum Smeru. 


Ľuďom s politickými ambíciami je preto jasné, aký obrovský je počet voličov, ktorí čakajú na „svojho“ politika. 


To je aj hlavný dôvod, pre ktorý sa na stranícky premnoženom Slovensku stále rodia nové strany: založením politického subjektu si politicky ambiciózne osoby kupujú žreb do lotérie v nádeji, že práve oni rozbijú voličský bank. Zneprehľadňujú tak politickú scénu a zvyšujú počet subjektov bez akejkoľvek šance na úspech. 


Slovinský úkaz


Štrnásť mesiacov pred riadnymi voľbami sa neobjavil nik, kto by mohol zopakovať fenomenálny úspech A. Kisku na úrovni parlamentu. A už sa vlastne ani objaviť nemôže, lebo bývalý podnikateľ a filantrop, ktorý sa stal prezidentom, začal na svojom úspechu intenzívne pracovať dva roky pred samotnými voľbami – svoju kandidatúru oznámil v apríli 2012. Model Kiska zjavne reprodukovaný nebude, čo však nevylučuje, že sa tu môže objaviť niečo ako slovinský úkaz.


Strana Mira Cerara, ktorá vznikla 2. júna 2014, vyhrala júlové parlamentné voľby v Slovinsku a jej predseda po šiestich týždňoch v politike získal nárok na kreslo premiéra. Bola to typická čierna labuť, ako ju definoval Nassim N. Taleb: udalosť za hranicami obvyklých očakávaní. Keďže aj na Slovensku sa môže stať to, čo v Slovinsku, bola by to recidivujúca čierna labuť. Nedá sa vylúčiť, ale nachádza sa v oblasti vysoko nepravdepodobného.


Demotivovaný premiér


Oveľa pravdepodobnejšie je, že sa parlamentná súťaž bude konať za účasti už teraz známych pretekárov. Vysokým favoritom zostáva Smer, ktorému cestu k tretej vláde môže skomplikovať demotivovaný premiér a úplný návrat k vládnutiu v štýle prvého Ficovho kabinetu.


Šéf Smeru utrpel v prezidentských voľbách najťažšiu osobnú porážku, lebo v druhom kole dostal o 414-tisíc hlasov menej ako jeho súper. Prestíž, ktorú chcel získať prezidentskými voľbami, pripadla úplnému politickému nováčikovi, voči ktorému sa počas kampane správal nadradene. Nielen osoby z okruhu Roberta Fica, ale predovšetkým jeho verejné pôsobenie svedčí o tom, že premiér stratil politický drive a hľadá cestu, ako uniknúť zo zajatia premiérskej funkcie. 


Udalosti z druhej polovice roku 2014 priniesli množstvo dôkazov, že stranícky klientelizmus a korupcia je aj pre druhú Ficovu vládu rovnako zaťažujúca, ako bola pre prvú. Stupňujúca sa diskreditácia vládnej strany je hlavným dôvodom, pre ktorý premiér R. Fico pripúšťa možnosť predčasných parlamentných volieb. Ideálne pre Smer by bolo, keby do volebnej súťaže nešiel ako vládna strana – v takejto pozícii strana neuspela v roku 2010 a v roku 2014 jej prezidentský kandidát. 


Lenže útek vpred, útek od moci by bol príliš komplikovaný. Aj keby premiér podal demisiu, prezident ju môže prijať a poveriť vládu, aby plnila svoje povinnosti až do vymenovania novej – k čomu by mohlo dôjsť aj po voľbách. Navyše doterajšie skúsenosti s predčasnými voľbami potvrdzujú, že strany, ktoré ich účelovo vyvolali, boli napokon voličmi po zásluhe potrestané. Oveľa pravdepodobnejšie preto je, že Smer sa pokúsi zabrániť poklesu preferencií populárnymi sociálnymi opatreniami a profilovaním ako sociálnodemokratickej strany.


Tradiční účastníci 


Testom parlamentných volieb na Slovensku úspešne prechádzajú strany identity, či už konfesionálnej alebo etnickej. Kresťanskodemokratická strana (KDH) môže už v predvolebnom roku počítať s dvoma istotami. Dobrou istotou je, že sa dostane do parlamentu. Zlou zasa to, že nezíska toľko hlasov, aby sa mohla stať lídrom vládneho zoskupenia. V predvolebnom roku bude mať strana Jána Figeľa starý známy problém – ako nestratiť pozíciu žiaduceho koaličného partnera, nech už vládu zostavuje ktokoľvek. Nikto nemá také predpoklady, aby v tejto úlohe uspel, ako práve Figeľovo KDH.


Hoci strana Bélu Bugára (Most-Híd) svojim programom a ani charakterom nie je stranou národnostnej identity, napriek tomu sa k nej takto orientovaní voliči už dvakrát priklonili. Do tretice to bude mať Most-Híd najťažšie, lebo všetky druhy volieb od roku 2012 potvrdili vzostup popularity Strany maďarskej komunity (SMK) v tábore etnicky hlasujúcich voličov. V predvolebnom roku sa bude súťaž medzi Mostom-Híd a SMK ešte vyostrovať. Ak by sa obe strany dostali do parlamentu, zvýšilo by to pravdepodobnosť možnosti, že vznikne vláda bez Smeru. 


Šťastie pre jedného


Úspech Obyčajných ľudí a nezávislých osobností (OĽaNO) vo  voľbách 2012 bol dôsledkom diskreditácie a úpadku SDKÚ-DS a tiež Slobody a Solidarity. V roku 2015 sa ich úpadok s veľkou pravdepodobnosťou ešte prehĺbi, ale zoskupenie Igora Matoviča už nebude jeho hlavným beneficientom. Na to je príliš „staré“ a opozerané. Voliči pseudopolitického združenia budú hľadať nový subjekt, ktorý uspokojí ich potrebu protestu a dovolí im, aby doň naprojektovali svoje očakávania. 


Z nových strán má najväčšiu šancu uspieť subjekt Radoslava Procházku (Sieť). Po famóznom nástupe, ktorý bol umožnený tým, že jej zakladateľ ako kandidát na prezidenta získal viac než 400-tisíc hlasov, strana veľmi utrpela, lebo sa jej predseda nechal vmanévrovať do Matovičových pascí. Predvolebný rok bude pre Sieť skúškou, či dokáže reparovať škody, aké jej spôsobila neobratnosť predsedu v politickom boji zblízka. Ak prepad podpory zastaví, v takom prípade môže profitovať z javu, ktorý sa dá označiť ako preferenčný fenomén SDKÚ. 


Dlhodobé preferencie SDKÚ boli vždy nižšie ako skutočný výsledok dosiahnutý vo voľbách. Po zvážení ponuky sa váhajúci voliči v poslednej chvíli priklonili k strane, ktorá im nebola veľmi sympatická, ale vyhodnotili ju ako najlepšiu možnosť, aká je dispozícii. Lenže tak ako v prípade slovinského úkazu, aj pri preferenčnom fenoméne na spôsob SDKÚ sa šťastie môže usmiať iba na jedného.