„Keby sme mali desať investícií, ako je táto, Srbsko by bolo celkom inou krajinou,“ rozplýval sa minulý týždeň pomedzi úsmevy na fotografov srbský prezident Boris Tadič. Prišiel sa na ženevský autosalón pochváliť, že nový Fiat 500L sa bude vyrábať práve v jeho krajine. V atmosfére, ktorú si onduloval aj v duchu svojho pokroku v rokovaniach o vstupe Srbska do Európskej únie, sa zastrájal, ako pomôže ekonomike, keď priláka ďalšiu automobilku.
Pokiaľ by sa ľubovoľný slovenský politik rozhodol srbského prezidenta nasledovať, mal by v Ženeve program na vyše pol dňa. Lebo od skorého rána do popoludnia postupne päť automobiliek predstavilo novinky, ktoré vyrobili vo fabrikách na Slovensku. Vybrať si, či bude rozdávať úsmevy a rozhovory na tlačovke Seatu, Škody, Volkswagenu, Peugeotu alebo Kie, by nemuselo byť na zahodenie už z hľadiska politického marketingu. Obzvlášť štyri dni pred voľbami.
Omnoho dôležitejšie by však bolo, pokiaľ by sa dotyčný volený zástupca slovenského ľudu zároveň zamyslel, aký význam majú tieto firmy v ekonomike. Ani ignorujúc makročísla priemyselnej produkcie či exportu by nemohol prehliadnuť, koľko potenciálnych voličov má vďaka automobilovému priemyslu prácu. Nielen vo fabrikách automobiliek, aj ak pre ne šijú poťahy, umývajú podlahu, vozia pneumatiky či varia robotníkom obedy. Mohol si uvedomiť, že sa ľudia – jeho optikou voliči – vďaka výrobe áut majú lepšie. A nemusel bezducho verklíkovať o závislosti od automobiliek, ktoré sa po pár rokoch zdvihnú a ignorujúc miliardové prinesené investície odídu. Zrejme inam, znovu míňať peniaze a prekonávať detské bolesti.
No užiť si päťkrát pätnásť minút slávy a prípadne vyslať dôležité posolstvo vo chvíli, keď automobilový svet počúva, neskúsil v Ženeve ani jeden slovenský politik.
