Kedysi bola nositeľom reforiem, dnes sa z nej stáva regionálna strana. SDKÚDS, ktorá mala v najlepších časoch vyše 18 percent voličov, má aktuálne tretinovú popularitu. Dvojnásobný premiér a niekdajší líder Mikuláš Dzurinda je na ceste do Bruselu, kde ide šéfovať think tanku ľudovcov. O dvojnásobnom ministrovi financií Ivanovi Miklošovi takmer nepočuť.
Hoci sa o strane traduje, že v nej železnou rukou vládol M. Dzurinda, v skutočnosti jeho krídlo pochovali navonok demokratické pravidlá, vďaka ktorým silné slovo pri rozhodovaní mali regióny. Manipulovať s váhou ich hlasov sa dá veľmi ľahko. Jeden z členov, ktorý nechcel byť menovaný, opísal, ako si jednotlivé „stranícke klany“ utvrdzujú moc cez fiktívne organizácie. Naberú členov, ktorí nerobia skutočnú stranícku prácu, ale sú len do počtu. Vďaka tomu majú viac mandátov napríklad na snemoch, kde sa rozhoduje o najvyššom straníckom vedení. A deje sa tak aj v iných politických subjektoch.
Silné regióny sa vo voľbách predsedu SDKÚ podpísali pod víťazstvo Pavla Freša nad Luciou Žitňanskou. Manažovanie strany odvtedy pripomína model firmy, ktorej šéf zostáva nemenný a používa všetky nástroje na to, aby sa udržal vo funkcii. V tej županskej P. Frešo po posledných krajských voľbách aj zostal. Skutočnosť, že kampaň sa sústredila len na „jeho“ Bratislavu, dokazuje fiasko v ostatných župách, kde SDKÚ stratila takmer polovicu poslancov.
SDKÚ-DS sa dnes triešti minimálne na dve skupiny. Jedna sa koncentruje okolo osoby predsedu a patrí do nej Ľudovít Kaník či politici z východu. Druhá sa sústredí okolo L. Žitňanskej, ktorá však pôsobí skôr ako technokrat než ako charizmatický líder. Takého momentálne v SDKÚ nevidno a tak je predpoklad, že strana smeruje k rozpadu a ak sa nič nestane, nemusí prežiť najbližšie parlamentné voľby.
