Z pôjdu k značke v štyroch krokoch

Kreatívne (logo rubriky)

Pred štyrmi rokmi začínala v provizórnej domácej dielni so šijacím strojom. Dnes vytvára dve kompletné sezónne kolekcie odevov a desiatky individuálnych zákaziek ročne, čo znamená portfólio s vyše stovkou rôznych kusov oblečenia.

Odevná značka Puojd dizajnérky Michaely Bednárovej sa u mladého publika uchytila najmä vďaka invenčnej autorskej práci so vzorovými motívmi a potlačami. Napriek zväčšujúcemu sa objemu výroby zabezpečuje návrhárka kompletný chod značky stále sama. To znamená, že okrem navrhovania látkového dizajnu nutne ovláda a zvláda všetky procesy spojené s výrobou a predajom textilu. Z tohto dôvodu sa dá príbeh značky Puojd čítať aj ako inšpiratívny rýchlokurz pre ďalších ambicióznych mladých ľudí. S jednou hlavnou postavou, v štyroch dejstvách.

1. Začať

„Rozbehnúť sa dá aj s úplne jednoduchým produktom, ktorý je dizajnovo zaujímavý a hlavne veľmi funkčný a použiteľný,“ otvára svoju story M. Bednárová. K tomuto poznaniu prišla na študijnom pobyte vo Fínsku, kde sa najprv musela zorientovať v tom, čo dizajn vôbec je. Kľúčová bola hneď prvá konzultácia u profesorky textilného dizajnu. „Doniesla som jej ukázať svoje skice a množstvo malých obrázkov. Odsunula ich nabok a opýtala sa, komu ich chcem predať,“ hovorí dizajnérka. Tu sa začal jej prienik do poznania, že pri dizajne nie sú dôležité len tvary, ale komplexné premyslenie diela ako produktu, ktorý má byť v prvom rade predajný.

To, že inšpiráciu pre rozbehnutie vlastného podnikania si absolventi kreatívnych odborov často prinášajú zo zahraničia, je pretrvávajúci fakt. Aj M. Bednárová konštatuje, že vysoká škola ju na samostatnú profesijnú existenciu veľmi nepripravila. Štúdium sa zameriavalo skôr na podporu kreativity a umeleckú stránku textilného dizajnu, vôbec sa však neriešilo, ako tvorbu predať. Študentom by podľa M. Bednárovej prospelo, keby si už počas štúdia zvyšovali finančnú gramotnosť a začali sa orientovať v marketingu. „V škole sa človek nenaučí praktické veci, ktoré predstavujú pri podnikaní deväťdesiat percent práce,“ hovorí dizajnérka. A dodáva, že medzi jednotlivými odvetviami v škole sú rozdiely a priemyselní či transport dizajnéri sú na tom vzhľadom na kontakty s firmami lepšie.

Myslenie v intenciách dizajnu ako produktu si M. Bednárová posilnila po škole na ďalšej, tentoraz už pracovnej stáži vo Fínsku, ktorá bola rozhodujúcou skúsenosťou a podnetom na rozbehnutie vlastného podnikania. Vstupnou investíciou značky Puojd pritom nebol balík peňazí, ale nadobudnuté know-how, jasný koncept produktu a nasadenie človeka, ktorý robí to, čo ho baví.

2. Odlíšiť sa

Pohľad do nákupných centier s desiatkami preplnených obchodov s oblečením vzbudzuje dojem, že preraziť v segmente mladej módy zrejme nebude ľahké. M. Bednárová však sortiment zahraničných značiek za konkurenciu nepovažuje. „Slovenský zákazník je konzervatívny a podľa toho vyzerá aj ponuka obchodov,“ hovorí dizajnérka. „Existuje však aj publikum, ktoré nechce nosiť to, čo všetci ostatní, a možno sa rozhoduje aj podľa toho, že tričko či nohavice pochádzajú od domáceho výrobcu,“ dodáva.

Kto chce byť alternatívou k mainstreamu, musí najprv vymyslieť spôsob, ako sa odlíšiť. Nájsť hoci aj malý detail, ktorý je taký výnimočný, že v záplave ostatnej produkcie zaujme. Značke Puojd sa to hneď v jej začiatkoch podarilo koncentráciou na niečo, čo na prvý pohľad pôsobí bizarne – slovenský štátny znak.

Inšpirovaná tým, ako so štátnou symbolikou pracujú dizajnéri napríklad v Anglicku, rozhodla sa M. Bednárová aplikovať tento prístup doma. Pod sloganom „Slovensko, ktoré budete chcieť nosiť“ vznikla kolekcia tričiek, mikín, spodnej bielizne i kravát, ktoré sa hrajú s motívmi štátnej symboliky.

Pochopiteľne tu nejde o žiadnu formu nacionalizmu, ale o nezakomplexované narábanie so známymi symbolickými prvkami. „Máme z tejto témy mindrák a nikto sa k tomu nevie alebo nechce vyjadriť. Preto Slovensko stále reprezentujú tričká s jednoduchými nápismi či figúrky zo šúpolia,“ hovorí návrhárka. A dodáva, že štátny symbol ju zaujal aj ako tvarový motív, ktorý sa dá graficky upravovať do rôznych podôb.

Na začiatku vôbec nebolo isté, ako takúto módu prijme mladé publikum, u ktorého by bolo možné predpokladať nezáujem či dokonca averziu voči štátnej symbolike. Ukázalo sa však, že cieľovka nielenže nereagovala negatívne, ale, naopak, sa priam vrhla na produkty. Úvodné „slovenské“ modely patria v rámci portfólia Puojdu dodnes do kategórie dlhodobý odbyt.

Aj nová kolekcia Puojdu s názvom Krava ostáva myšlienkovo a tvarovo na Slovensku. Inšpiráciou tu bolo dedinské prostredie s lúkou, poľom a domácimi zvieratami. Letné dievčenské šaty zdobí nepravidelný rytmus „zvieracieho“ vzoru, do ktorého je prepašovaný geografický tvar Slovenska.

3. Komunikovať

Aj unikátny dizajn je potrebné dostať k zákazníkom. Ideálnym riešením je kamenný obchod v centre mesta, cez ktorý sa denne premelie zaujímavé publikum. Pre samostatne podnikajúceho jednotlivca však náklady na obchodné priestory často prekračujú možnosti rozpočtu. Aj Puojd je preto zastúpený len v predajniach, kde si delí miesto s inými značkami. A to bez možnosti zasahovať do organizácie a spôsobu predaja.

Ako pružnejšia a lacnejšia alternatíva sa preto ponúka internetový e-shop. Neznamená to však, že stačí na webshop naládovať obrázky oblečenia a čakať so založenými rukami, koľko ľudí na stránku zabrúsi.

Zároveň však platí, že na to, aby sa originálny výrobok dostal do povedomia žiadanej cieľovej skupiny, dnes nie je potrebná nákladná reklama. Na šírenie dobrej zvesti existujú efektívne internetové kanály. Pre M. Bednárovú je zásadný Facebook, kde sa stará o komunitu vyše tritisíc fanúšikov. Starať sa znamená, že pravidelne komunikuje, informuje o módnych prehliadkach, akciách, fotoshootingoch a predovšetkým o nových výrobkoch. Puojd má zákazníkov, ktorí sa vracajú a chcú stále vidieť nové veci.

Aktivity na Facebooku nie sú žiadna zábava, ale súčasť práce na značke. Výhoda komunity na sociálnej sieti je v tom, že tu nejde výrobok za spotrebiteľom, ale opačne. Na rozdiel od klasickej reklamy, kde sa najprv detekuje publikum a potom sa do neho zaštepuje posolstvo, na Facebooku si konzumenti idú po informácie o obľúbenom produkte dobrovoľne a sami. Na to, aby videli, že značka žije, je však nutné priebežne dávať o sebe vedieť. A zaujímavo, najlepšie novým tovarom.

4. Kooperovať

M. Bednárová dnes v Puojde robí všetko sama. Od vymýšľania látkových vzorov cez navrhovanie strihov oblečenia, šitie, marketing, prípravu módnych prehliadok, fotografovanie, správu webovej stránky a konta na Facebooku až po odbyt a predaj. Individuálne fungovanie na jednej strane zabezpečuje absolútnu kontrolu nad produktom. Pri tvorbe vo vlastnej réžii sa vie výrobca zaručiť za kvalitu a za dodržanie dodacích dôb zákazníkom. Z dôvodu neflexibilnosti externých dodávateľov už musela M. Bednárová dokonca zrušiť výrobu niektorých výrobkov.

Fungovanie sólo je zároveň časovo veľmi náročné. Navyše kreatívna časť celého procesu sa náporom ostatných činností stále zužuje. „Ideálne by bolo, keby som mohla polovicu času venovať navrhovaniu a polovicu podnikateľskej agende. Ani zďaleka to tak nie je,“ hovorí dizajnérka.

Pákou proti nástrahám single podnikania je nadväzovanie pracovných kooperácií. Pri činnostiach, ktoré priamo nesúvisia s tvorbou produktu, ako napríklad fotografovaní, tvorbe webovej stránky, vizuálu značky a ďalších sa ponúka vstup kreatívcov z iných oblastí –často z okruhu priateľov a známych. Platí to aj v prípade značky Puojd. Nejde tu pritom ani tak o priateľskú službu, ako skôr o obojstranne výhodný proces. Prácou pre populárnu módnu značku si grafický dizajnér, fotograf alebo tvorca webu vytvára referenciu, ktorú vie využiť vo vlastný prospech.

Dôležité sú aj spolupráce, ktoré prekračujú hranice odevného dizajnu. Takto M. Bednárová spolupracovala s výrobcom sedacích vakov Tuli, producentom topánok Novesta či najnovšie so Slovenskou národnou galériou.

Najzásadnejšia forma kooperácie je však taká, ktorá reálne zefektívňuje výrobu. Preto sa momentálne viacerí menší textilní výrobcovia, vrátane Puojdu, združujú v úsilí zriadenia vlastnej „fabriky“ pod názvom Fashion Menufactory. Takto by sa M. Bednárová jednak zbavila fyzicky náročnej ručnej sieťotlače a mohla by realizovať veľkonákupy materiálov s ostatnými výrobcami. Na ľudí vo fabrike by sa delegovalo aj šitie produktov a Puojdu by takto ostalo viac času na vymýšľanie nových modelov.