Grécko uvažuje o vystúpení z eurozóny a o návrate k vlastnej národnej mene. Táto správa nemeckého týždenníka Der Spiegel zapôsobila ako bomba nielen medzi ľuďmi, ktorí sa zaujímajú o dianie v EÚ, ale aj na finančných trhoch. Ak vás len na minútu napadlo, že na senzačnej spravodajskej udalosti niečo bude a Slovensko by sa mohlo v budúcnosti vydať rovnakým smerom, okamžite na to zabudnite. Nič také sa minimálne do roku 2013 nestane ani vo vašej domovine, ani v Grécku.
Dôvodov, prečo sú podobné správy veľmi pochybné, je niekoľko. Prvým z nich je krajina ich pôvodu. Der Spiegel je rešpektovaný nemecký týždenník, ale Nemecko je v posledných mesiacoch takisto krajinou, kde sa objavuje celý rad nepodložených správ o budúcom vývoji v eurozóne bez akéhokoľvek reálneho základu. Nejde o novinárske mystifikácie, ale o výsledok vnútrostraníckeho a vnútrokoaličného boja, ktorý sa nemeckej kancelárke Angele Merkelovej vymkol z rúk. Odporcovia účasti nemeckých daňových poplatníkov na záchrane niektorých krajín z radov vládnej koalície nevynechajú jedinú príležitosť o niečo viac podpiľovať konár, na ktorom sa európska jednotná mena horko ťažko drží.
Ale ako vraví neprekonateľné české príslovie: „Na každém šprochu je pravdy trochu“, nie je základ celej historky o vystúpení z eurozóny úplne klamlivý, aj keď sa mnoho európskych politikov môže pretrhnúť, aby celú vec rýchlo zamietli pod koberec. Der Spiegel informoval, že v Luxemburgu sa stretli vybraní ministri financií eurozóny, aby sa okrem iného zaoberali gréckou úvahou o návrate k národnej mene, teda drachme. „Úplne popieram, že by sa nejaká taká schôdzka uskutočnila. Tieto správy sú kompletne pomýlené,“ tvrdil len pár hodín po uverejnení informácie nemeckého týždenníka šéf ministrov financií eurozóny a luxemburský premiér Jean-Claude Juncker. Jeho slová však treba brať vždy s rezervou, pretože pomerne nedávno na jednej z bruselských konferencií pripustil, že počas dlhovej krízy v eurozóne musel opakovane klamať a podľa svojich slov je sám veľkým priaznivcom tajnej diplomacie, ktorá sa odohráva za zatvorenými dverami. J.-C. Juncker pritom klamal aj tentoraz. Schôdzka sa skutočne konala, a to priamo v Junckerovom domovskom meste Luxemburg. Šéf euroskupiny sa na rokovaní navyše zúčastnil. Potvrdzuje to okrem iného stanovisko gréckeho ministerstva financií, ktoré prvý deň informácie takisto popieralo, ale na druhý deň vydalo tlačovú správu, na ktorej konanie schôdzky potvrdilo, vyvracalo však správy, že sa chystá na vystúpenie z eurozóny. Dôvod utajeného rokovania je prozaický, Grécko nevie, ako ďalej s raketovo rastúcim dlhom a pravdepodobne skutočne uvažuje o jeho reštrukturalizácii, ktorá by mala ďalekosiahle dôsledky nielen na Grékov, ale aj na mnohé krajiny a finančné ústavy v eurozóne.
Nie je vylúčené, že Atény skutočne možnosť návratu k drachme „nadhodili“, ale ide skôr o vyjednávaciu taktiku. Aj keď reštrukturalizácia bola na začiatku krízy možno najčistejším riešením, v súčasnosti ide skôr o fatamorgánu niektorých nemeckých politikov. Skutočné porušenie záväzkov zo strany gréckej vlády voči investorom nemožno rozhodne čakať pred rokom 2013, keď by mal začať fungovať euroval 2. Nepochybne sa dočkáme rozloženia splatnosti záväzkov, vrátane úverov od krajín eurozóny na niekoľko desiatok rokov, ale akékoľvek radikálnejšie riešenie čakať nemožno. Naopak je pravdepodobné, že v roku 2013 eurozóna pošle z eurovalu 2 do Grécka ďalšie peniaze a hrozba vystúpením z eurozóny môže byť len nástrojom, ako presvedčiť niektoré váhajúce vlády, že priebežné financovanie gréckeho dlhu z vreciek daňových poplatníkov z ostatných krajín EÚ je to pravé riešenie.
Kvôli tajnej diplomacii je však veľmi zložité budúci vývoj predvídať. Oveľa viac znepokojujúci je však formát, v ktorom sa politici eurozóny schádzajú. Na luxemburskej schôdzke sa zúčastnili len zástupcovia Nemecka, Francúzska, Holandska, Luxemburska, Grécka a údajne aj Fínska. Ide síce o tvrdé jadro krajín platiacich európskou jednotnou menou, ale aj tak je podobný postup ťažko obhájiteľný v ďalších krajinách. To je tiež možno dôvod, prečo J.-C. Juncker a ďalší konanie schôdzky vytrvalo popierali. Nie je totiž vylúčené, že ostatné krajiny eurozóny o nej vôbec nevedeli. Ak by to bola pravda, ide o škandál značných rozmerov, pretože eurozóna by sa dostala do fázy, keď v podstate niekoľko krajín rozhoduje o tom, koľko peňazí vytiahne z vreciek daňových poplatníkov v celej Európskej únii. Tento prístup síce funguje už dnes, ale nie takto okato.
Štáty, ktoré nie sú členmi eurozóny, sa už teraz sťažujú, že sa s nimi zaobchádza ako so zberbou. Teraz by ich rady mohli rozšíriť aj krajiny platiace európskou jednotnou menou. A to by bol skutočný problém. Eurozóna síce bojuje s hospodárskymi a finančnými problémami, jej koniec by však urýchlil najmä rozpad politickej jednoty, ktorá síce nie je veľká, ale v náznakoch predsa len existuje.
Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.
