Pivná revolúcia: Príbehy tých, ktorým pivo zmenilo život a stáli na počiatku boomu

Do biznisu sa vrhajú nadšenci piva, ale aj investori a fanúšikovia eurofondov, ktorí k pivu inklinujú len preto, že je momentálne v kurze. Stačí nálepka „craft beer“ a pivo sa predáva takmer samo. Za podstatne vyššiu cenu. Na mape sa tak objavili minipivovary rôznych veľkostí, s rôznou kvalitou a produkciou od stoviek po tisíce hektolitrov piva ročne. My sme sa rozhodli osloviť pivovarníkov, ktorým pivo zmenilo život a stáli na počiatku pivného boomu.


Maroš Hajduk pochádza z Košíc a na východe je žijúcou legendou. Stojí za takzvaným kočovným pivovarom Padre Craft Beer. To znamená, že nevlastní technológiu na varenie piva, ale prenajíma si ju vo väčších pivovaroch. Ide o riešenie sládkov, ktorí nemajú balík peňazí a neradi sa zadlžujú, prípadne ešte nenašli finančného investora. Ide tu o podobnú dilemu, ako keď sa bežný smrteľník rozhoduje, či ísť z prenájmu nehnuteľnosti do hypotéky.


Z IT korporácie k pivu

K pivu sa M. Hajduk dostal ešte vo Veľkej Británii v roku 1996 ako študent na pracovnej brigáde. „Pivo tam bolo úplne iné ako na Slovensku a zachutilo mi. Vtedy boli u nás len ležiaky a v zásade iné štýly sa ani nepredávali,“ spomína. Keď sa vrátil na Slovensko, začal experimentovať s varením v domácich podmienkach. Vytiahol hrnce, zohnal si slad z michalovskej sladovne cez vrátnika, namlel ho, a keďže nemal kvasnice, použil klasické pekárske droždie. „Pivo vykvasilo, ale bolo odporné,“ hovorí so smiechom.

Peniaze potreboval, a preto sa zamestnal vo firme z IT odvetvia. „Do firmy som vstával o ôsmej, a keď som šiel do práce, tak som sa cítil, ako keby som išiel fárať do bane. Po ôsmich hodinách som odchádzal zdrvený a unavený. Celý čas som sedel na stoličke a pozeral do monitora. Bol som z toho nešťastný,“ hovorí.


Maroš Hajduk Zdroj: Ondrej Rychnavský

Pivo mu však nedalo spávať. S rozvojom internetu si dokázal zabezpečiť suroviny, kupoval si knihy o pive a naďalej experimentoval. V tom čase ešte „domovaričské hnutie“ na Slovensku neexistovalo. „Mal som to šťastie, že u nás v Košiciach sme boli už vtedy asi piati nadšenci. Vymysleli sme si súťaž a žal som prvé úspechy,“ hovorí. To mu dávalo odhodlanie a chuť, aby vo varení pokračoval. Dohodol sa preto s pivovarom Kaltenecker v Rožňave a využíval ich technológiu.


Zdroj: Michal Smrčok

Po siedmich rokoch sa IT rozhodol nadobro opustiť. Nebolo to ľahké rozhodnutie, pretože peniaze potreboval. Po výpovedi sa zamestnal ako pomocný sládok v košickom Pivovare Hostinec a popri tom naďalej buduje svoju značku Padre Craft Beer. Svoje rozhodnutie neľutuje. Cíti vnútorné naplnenie a neprekáža mu vstávať ani o štvrtej ráno, aby stihol začiatok varenia. „Mám oveľa väčšiu radosť, keď vidím radosť iného človeka, keď sa napije môjho piva, ako keď som posielal nejaký anonymný e-mail v rámci IT úloh. Z núl a jednotiek som prešiel na dvanástku, trinástku,“ vysvetľuje. Tvrdí, že varenie piva ho uživí, dokonca zarába lepšie než v predošlej práci.


Z vyštudovaného historika pivár

Podobný príbeh má za sebou aj rodený Bratislavčan Vladimír Kaznakov, ktorý stojí za remeselným pivovarom Unorthodox Brewing. V škótskom Glasgowe si dokonca urobil doktorát zo stredovekých dejín a vážne uvažoval nad vedeckou dráhou. No štúdium zmenilo jeho život, pretože tam objavil dnes už kultový pivovar BrewDog. „Len 400 metrov od miesta, kde som býval, otvorili prvú prevádzku. Debatoval som s nimi pri bare a bol som s nimi od začiatku,“ spomína. Sládkovia ho natoľko opantali, že popri škole začal študovať knihy o varení piva. Po niekoľkých rokoch sa prihlásil do pivných súťaží a vo Veľkej Británii so svojimi pivkami vyhral niekoľko zlatých medailí.


Vladimír Kaznakov Zdroj: Michal Smrčok

Keď sa vrátil domov, vedel, že pivný biznis patrí k jeho životu. „Nerobím to, samozrejme, len z lásky k pivu, je to biznis ako každý iný. Robím to kvôli zisku. Je to však stále mladá firma a prakticky čo sa zarobí, vložím do nákupu sudov, marketingu alebo nového varenia. Zatiaľ vidlami peniaze neprehŕňam, ale hádam sa aj tam raz dostanem,“ vysvetľuje s úsmevom.


Rovnako ako M. Hajduk, aj on prevádzkuje kočovný pivovar. Tí, ktorí tvrdia, že pivá takzvaných craft pivovarov sú drahšie, majú pravdu. Lenže za kvalitu sa jednoducho platí. „Musím platiť prenájom pivovaru, v ktorom varím. V mojom prípade je to trnavský Sessler. Do ceny sa zaratúvajú aj suroviny, ktoré dovážam zo zahraničia. Vyberám to najlepšie. Do double IPA piva dávam napríklad anglické slady a nové nemecké chmele. Na tisíc litrov piva ide 16 kilogramov chmeľu. Je totiž rozdiel, keď do tisíc litrov dáte dve alebo tri kilá alebo 16 kíl chmeľu. Potom sa to logicky odráža aj na cene,“ tvrdí. Jeden kilogram chmeľu totiž stojí od 25 do 40 eur. Do iných pív dáva napríklad americký chmeľ, prípadne chmeľ z Nového Zélandu.


Cena remeselného piva, samozrejme, záleží aj na tom,