Peter Kmec: Sme v úvodnej fáze novej studenej vojny

Peter Kmec má za sebou dlhú a bohatú históriu v medzinárodnej politike. Okrem iného pôsobil ako veľvyslanec vo Švédsku a v USA, ale aj ako poradca Petra Pellegriniho pre zahraničnú politiku. V rozhovore o aktuálnom dianí na svetovej politickej scéne hovorí o najväčších geopolitických výzvach súčasnosti.

Pôsobili ste šesť rokov v Spojených štátoch. Stretli ste dvoch prezidentov, akí boli?

Zažil som dvoch rozdielnych prezidentov, Baracka Obamu a Donalda Trumpa. Barack Obama bol veľmi populárny prezident, a ak by mohol kandidovať tretie volebné obdobie, tak predpokladám, že by bol opätovne zvolený. V zahraničnej politike presadzoval presun vektora zahraničnej politiky do tichomorského regiónu.

Donald Trump zmenil túto politiku a viac sa zameriaval na domáce vnútropolitické problémy. Vyhral na princípe Amerika na prvom mieste. Ukázal, že nie vždy je zahraničná politika Spojených štátov predvídateľná.

Donald Trump eskaloval napätie voči Číne a nový prezident Joe Biden v jeho politike pokračuje. Táto politika asi nesúvisela len s jedným prezidentom.

Pohľad Spojených štátov na tichomorský región sa mení a je diktovaný aj zmenou ekonomického rastu ázijského regiónu, takže Spojené štáty tam musia byť oveľa aktívnejšie, ochraňovať si ekonomické záujmy. Za Obamu bola snaha vytvárať si určité spojenectvá predovšetkým prostredníctvom dohody o voľnom obchode, ktorú následne Donald Trump zrušil. Určitej konfrontácii alebo konfliktu ekonomických záujmov sa v regióne nedá vyhnúť, takže ani prezident Biden nemôže ustupovať od pozícií, ktoré boli determinované rastúcim ekonomickým vplyvom Číny. Dá sa očakávať, že časom dôjde dokonca aj k vojenským konfrontáciám medzi USA a Čínou.

Ak zoberieme do úvahy 30 mierových rokov po páde socializmu, je to veľká zmena v globálnom ponímaní. Môže Čína atakovať hegemonické postavenie Spojených štátov?

Dá sa očakávať, že napätie medzi týmito dvomi ekonomickými veľmocami bude narastať, pretože fukujamovský koncept nástupu liberálnej demokracie po celom svete sa nenaplnil. Sme skôr svedkami poklesu počtu liberálnych demokracií ako ich nárastu. Čína je nositeľom koncentrácie moci a kombinácie politického riadenia prostredníctvom komunistickej strany a akceptovania prvkov voľného trhu. Tie dva systémy sa nejako prelínajú, ale majú ďaleko od spôsobu vládnutia, na aký sme my zvyknutí vo forme liberálnej demokracie. Ku konfrontácii bude dochádzať a bude sa týkať aj formovania nového svetového poriadku, pretože konflikty na politickej alebo ekonomickej úrovni sa stupňujú a vidíme to aj v nefunkčnosti Bezpečnostnej rady OSN.

Nevyužil ruský prezident sťahovanie záujmu Ameriky z Európy, z euroatlantického priestoru do toho tichomorského na svoj útok na Ukrajinu?

Je to jedno z chápaní zo strany ruského prezidenta, že má viac priestoru na svoje aktivity v postsovietskom priestore po presune vektora Spojených štátov do tichomorského regiónu a cíti, že Európska únia nie je dostatočne silná na to, aby vedela konfrontovať Ruskú federáciu. Európska únia potrebuje Spojené štáty a predovšetkým aktívnu účasť Spojených štátov na európskom kontinente, aby vyvažovala vplyv Ruska. Putin cíti, že vplyv a sila Spojených štátov v Európe za posledné roky, možno aj desaťročia klesá. A mohol to byť jeden z dôvodov, prečo je taký agresívny na Ukrajine.

Niektorí analytici hovoria, že ak sa budú musieť rozhodnúť, či budú skôr brániť Taiwan, respektíve tichomorské prostredie voči európskemu, tak si skôr vyberú práve Tichý oceán. Nie je to znamením, že by Európa mala byť silnejšia a trošku asertívnejšia vo svojej zahraničnej politike?

Ak si zoberieme ekonomickú silu Európskej únie, tak dosahuje výtlak či už Číny, alebo Spojených štátov amerických. Ak dáme dohromady slobodný svet, tak, samozrejme, EÚ s USA dominujú. Avšak Európska únia musí zodvihnúť politickú moc zo zeme, pretože zatiaľ nefiguruje ako subjekt medzinárodného práva. Zahraničné politiky sú stále v rukách jednotlivých členských štátov Európskej únie. Ako vidíme po odchode Veľkej Británie, Európska únia má zastúpenie v Bezpečnostnej rade OSN iba cez Francúzsko. Táto váha by sa na globálnej úrovni zo strany Európskej únie mala zvýšiť, pretože bez politického tlaku nebude Európska únia schopná presadzovať ani svoje hodnoty. O to viac sa nedá rozprávať ani o obchodných alebo iných záujmoch.

Otázkou je aj vojenská sila Európskej únie. Na stole je otázka spoločnej európskej armády. Malo by ju podporovať aj Slovensko?

Áno, v tomto zložitom, až konfrontačnom svete mäkká sila Európskej únie nie je dostatočná. Iba presadzovanie princípov a hodnôt nestačí. Európska únia sa bude musieť pozrieť na koncept takzvanej strategickej autonómie nielen v ekonomickej alebo zdravotnej, ale aj vo vojenskej oblasti. Bude potrebné pozrieť sa na budovanie vlastných výrobných kapacít v oblasti vojenských technológií. Automaticky to nemusí znamenať, že ideme budovať nejakú autonómiu proti kapacitám, ktoré vkladáme do NATO. Mali by to byť dva vzájomne sa dopĺňajúce prvky. S tým, že Európska únia by mala posilňovať svoje obranné kapacity ako súčasť Severoatlantickej aliancie.

Ale Európa predstavuje štrukturálny chaos. V Európskej únii sú určité krajiny, v eurozóne sú nejaké, v NATO sú odlišné. Sú krajiny, ktoré nie sú ani tam, ani tam. Otázkou je, čo s tým urobiť?