PESCO: EÚ sa ide brániť skratkou, ktorá vám nič nepovie, no týka sa každého

Má oprávnenie

Minulý týždeň podpísali ministri obrany a zahraničných vecí 23 členských štátov EÚ dokument, ktorý umožní rozbehnúť projekty trvalej vojensko-bezpečnostnej spolupráce, len čo ju na budúci mesiac odobrí Európska rada.

Podpredsedníčka Európskej komisie a vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Federica Mogheriniová sa zmienila o päťdesiatich už predložených návrhoch a očakáva lavínu ďalších. Niektoré sa zrodili v hlavách duchovných otcov európskeho integračného projektu už pred 70 rokmi, iné pred štvrťstoročím po podpise Maastrichtskej zmluvy, ktorá kodifikovala koordináciu zahraničnej a bezpečnostnej politiky členských štátov Únie.

Nemecká kancelárka Angela Merkelová prejavila pred desiatimi rokmi želanie reformovať inštitúcie Únie tak, aby mohli vzniknúť nezávislé európske bojové sily, ktoré by, samozrejme, spolupracovali s NATO. Tento zámer právne ošetrila Lisabonská zmluva, ktorá zaviedla úrad vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.

Prvou faktickou ministerkou zahraničia a obrany sa stala britská barónka Catherine Ashtonová. V otázkach budovania vojenského potenciálu EÚ ostávala pomerne pasívna vzhľadom na precitlivenosť jej domovskej vlády v Londýne na formovanie alternatívnych zoskupení voči NATO.

V novembri 2014 po nej nastúpila šéfka talianskej diplomacie F. Mogheriniová. Tá už takého zábrany nemala a nemecko-francúzske iniciatívy v tejto sfére brzdilo „iba“ vrchné velenie NATO. Generalitu v Pentagóne znepokojovala predstava oživenia nemeckého militarizmu, ale tieto obavy mizli úmerne zvyšovaniu napätia s Ruskom. Trenice, ktoré sa prejavili v auguste 2008 počas rusko-gruzínskej ozbrojenej zrážky v Južnom Osetsku, prepukli v otvorený studenovojnový konflikt po výmene režimu v Kyjeve a anexii Krymu.

Občianska vojna na Donbase, do ktorej sa Rusko zapojilo „inovatívnymi formami“ vedenia hybridnej vojny, vystrašilo nových členov EÚ a NATO zo strednej a východnej Európy natoľko, že Washington prestal namietať proti myšlienke budovania autonómnych obranných kapacít Európskej únie.

Je na čase

Ak bola hrozba vojny donedávna v Európe nemysliteľná, netreba mať príliš veľkú predstavivosť, aby sa nám vytvoril pred očami takýto obraz: na východe Rusko hrubo narušuje zvrchovanosť susedných štátov a pravidelne narušuje ich vzdušný priestor a výsostné vody. Z juhu sa šíri k európskemu pobrežiu nepokoj zapríčinený rozkladom niektorých zlyhávajúcich krajín a organizovaným zločinom. Z Blízkeho východu ohrozujú stabilitu Európy vojny a terorizmus. Popri tom sa všade rozmáha kyberterorizmus a závažné geopolitické zmeny otriasajú svetom.

To všetko prehlbuje