Jedno je jasné: ak by vládny program obsahoval len slovo „istoty“ na 50 stranách, aj tak by ho parlament schválil. Otázkou preto je, o čom sa dá vyše týždňa baviť, keď program aj tak nič konkrétne nehovorí. Odpoveď je: o všetkom možnom. A tak sa trpezlivý divák mohol pobaviť názormi poslancov na Juliju Tymošenkovú, na výchovu detí, na homosexualitu ako chorobu či na platy poslancov – bývalých učiteľov. Toľko komická časť diskusie 150-člennej partičky. Tá tragická sa začína vo chvíli, keď sa budú zhromažďovať skutočne podstatné nápady, ktoré majú šancu meniť podobu Slovenska. Takže sa hneď na začiatku dozvieme, že treba šetriť, hľadať úspory a zdroje. A ako? Napríklad zvýšením platov lekárov a sestier. Dokončením zbytočnej nemocnice Rázsochy. Nereformovaním zdravotníctva. Investovaním do tvorby miest pre mladých nezamestnaných. Výstavbou nového futbalového štadióna. Že to nedáva zmysel a ide o náklady a nie úspory? Veď práve preto je to tragédia. Stále je nádej, že po tomto divadielku prídu konkrétne návrhy, ktoré dokážu upraviť verejné financie do znesiteľnej podoby. Všetky nápady vychádzajúce z kruhov vlády však zatiaľ svedčia o opaku: na stole ostávajú megalomanské PPP projekty aj absurdný plán širokorozchodnej železnice. A, samozrejme, inštinktívny odpor k privatizácii, čo len znamená nalievanie ďalších prostriedkov do zdravotníctva a železníc. Bez ohľadu na to, či vláda prekvapí a príde s rozumnými konkrétnymi návrhmi – vo vládnom programe smutne absentovali – alebo bude pokračovať v divadielku, budú najbližšie roky slušnou drámou. Bolo by dobré si pri sledovaní parlamentu uvedomiť, že komédia, tragédia i demokracia majú korene v Grécku.