Parlamentarizmus po našom

Po excesoch, ktoré sú späté s garnitúrami Vladimíra Mečiara či Mikuláša Dzurindu, priniesla aj zostava Roberta Fica svoj vlastný „príspevok“ k tomu, čo by sa v systéme parlamentnej demokracie v žiadnom prípade objaviť nemalo.

Stará osemdesiattrojka

Exemplárnym príkladom, čo v 90. rokoch minulého storočia urobil predseda Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) s parlamentarizmom, bola ustanovujúca a druhá schôdza zákonodarného zboru po voľbách v roku 1994. Tvoriaca sa vládna koalícia HZDS, Združenia robotníkov Slovenska (ZRS) a Slovenskej národnej strany (SNS) vtedy predviedla, že demokraciu chápe ako tyraniu väčšiny.

Na úvod schôdze nerešpektovala výsledky volieb a z nich odvodenú zásadu pomerného zastúpenia strán vo vedení a výboroch Národnej rady. Funkcie obsadila podľa zásady víťaz berie všetko. Napriek tomu, že sa ustanovujúca schôdza parlamentu skončila o štvrť na jedenásť v noci, po jej skončení sa začala druhá schôdza, ktorá je známa ako parlamentná noc dlhých nožov.

Okrem toho, že poslanci HZDS, SNS a ZRS vyslovili nedôveru dvom ministrom vlády v demisii, odvolávali funkcionárov a volili nových tak, aby za jednu noc ovládli verejnoprávny rozhlas a televíziu, Najvyšší kontrolný úrad i Generálnu prokuratúru. Prijali aj dva zákony (o veľkej privatizácii a zrušení privatizačných rozhodnutí vlády Jozefa Moravčíka), o ktorých neskôr Ústavný súd povedal, že nie sú v súlade s ústavou. Na námietky, že parlamentná väčšina postupuje protiústavne a nezákonne, V. Mečiar vyhlásil: „Je po voľbách, zvyknite si! Politicky nerobíme nič iné, len to, čo od nás občania čakajú…“

Hoci poslanci opozície na protest opustili rokovaciu sálu, jeden z nich tam zostal a celú noc vytrvalo kládol odpor mašinérii, ktorú spustil šéf HZDS. Robert Fico pri každom bode nočnej schôdze upozorňoval 83 koaličných poslancov, že porušujú ústavu a zákony. Jeho výzvy, že „tu nie je vojnový stav, nie je vôbec dôvod správať sa ako nejaká exilová vláda“, boli márne. Po 23-hodinovom nepretržitom rokovaní, počas ktorého „osemdesiattrojka“ odvolala z funkcií 38 ľudí a zvolila 38 nových, poslanec R. Fico právom skonštatoval, že „to, čo sa tu dialo v noci, nemalo nič spoločné s parlamentarizmom“.

Onedlho to potvrdil aj demarš, ktorý prišiel na Slovensko z Európskej únie. Parlamentná noc zo 4. na 5. novembra 1994 bola začiatkom vládnutia, ktorým garnitúra V. Mečiara vyradila krajinu z rokovaní o vstupe do NATO a do EÚ.

Aby mala menšina väčšinu

Prvá vláda Mikuláša Dzurindu vrátila Slovensko do integračného procesu, lebo odstránila „demokratický deficit“ po predchodkyni, čo sa prejavilo aj na fungovaní parlamentu. Rok po nástupe druhej vlády premiér M. Dzurinda vyvolal kauzu „skupinka“, ktorej výsledkom bol aj odchod Ivana Šimka, Zuzany Martinákovej a ďalších poslancov z SDKÚ i z parlamentného klubu strany. Vládna koalícia tak prišla o väčšinu. Čo malo závažné dôsledky, ktoré už vtedy výstižne opísal publicista Martin Šimečka.