Na otázku, čo si treba predstaviť, keď sa povie nekalá súťaž, odpovedá J. Vozár jednoznačne. „Keď si pojem preložíme do hovorového jazyka, rozprávame o súťaži nečestnej, o takej, ktorú zákon nechráni. Chránená je čestná súťaž. Právo bojuje za to, aby súťaž bola v súlade s ním a s dobrými mravmi súťaže.“

Nekalá súťaž má viacero foriem. Asi každý spotrebiteľ sa v nejakej forme stretol s klamlivou reklamou. Stáva sa, že reklama uvádza údaje, ktoré buď nevie potvrdiť, alebo je reklamné preháňanie za hranicou pravdy, teda uvádza lži. „Zákon pozná viacero skutkových podstát, ako napríklad parazitovanie na povesti, porušovanie obchodného tajomstva či zľahčovanie. Princíp nekalej súťaže spočíva v tom, že podnikateľ využíva cudziu prednosť, osobitné vlastnosti alebo známosť na svoje účely. Ide napríklad o parazitovanie na názve, formáte či iných znakoch. To znamená, že pri nekalej súťaži sa konkurencia snaží nečestne napodobniť všetko, čo je úspešné,“ opisuje J. Vozár.

Tenká hranica

Niekedy môže cudzí úspech poslúžiť len ako inšpirácia a niekedy ide naozaj o prekročenie hranice. Posudzovanie nemusí byť ľahké. „Je to tenká hranica, sú to veľmi podobné situácie, ako sa to deje pri autorskom práve. Ak sa myšlienkou iba inšpirujete a vytvoríte niečo nové, tak to v rozpore s právom nie je. Ale ak ide o otrocké napodobneniny, tak musíme hovoriť o nekalej súťaži,“ naznačuje J. Vozár.

Najmä v polovici minulého storočia zaznamenala prax mnoho prípadov kopírovania úspešných produktov, využívania cudzích patentov. Bolo bežné, že napríklad japonský výrobca „natvrdo“ obkreslil patentovaný elektrický prístroj. „To sa dialo, ale v týchto prípadoch ide skôr o iné porušenia pravidiel. Nekalá súťaž sa zvyčajne dotýka určitého konkrétneho teritória. Samozrejme, keby napríklad slovenský podnikateľ napodobnil americký výrobok, jeho pôvodný autor má právo na ochranu, môže sa na Slovensku dožadovať ochrany podľa medzinárodných dohovorov,“ naznačuje odlišnosť J. Vozár.

Najčastejšie porušenia, ktoré spadajú do okruhu práva proti nekalej súťaži, vymenúva v niekoľkých krokoch. Ako vraví, často ide o parazitovanie na názve, na logu firmy, na známych značkách. Poznáme prípady, keď sa len prešmyčkami zmení známa značka drobnými zmenami tak, aby to vyzeralo ako známy výrobok, ale originál to nie je.

Dva príklady

Súdnych sporov je viac, pokračuje odborník, ale zrejme najznámejšie a najväčšie sú dva z nich, ktoré vyčnievajú aj veľkosťou sumy, o ktorú v nich išlo. Prvým je prípad Becherovky. Noví domnelí vlastníci predložili súdu darovaciu zmluvu na likér Becher ešte spred vojny, ktorá sa ukázala ako podvrh. Podľa tohto dokumentu vyrábali alkoholický nápoj v identickej fľaši s takmer rovnakou etiketou ako pôvodný výrobok. V konečnom dôsledku vytvorili ilúziu, že ide o novú slovenskú Becherovku.

Druhým prípadom je Tipos, kde sa tvrdilo, že česká Sazka nedala alebo nepredala Slovensku pri delení federálneho majetku know-how na prevádzkovanie číselných lotérií. Súdny spor Slovensko prehralo, bol to komplikovaný prípad a išlo v ňom aj o hľadanie súťažného vzťahu medzi českými a slovenskými lotériami. „Na trhu sa tieto lotérie nestretávajú, čiže nesúťažia. Súd však vec napokon posúdil inak,“ ozrejmuje J. Vozár.

Existujú aj iné prípady. Napríklad spoločnosť Poradca podnikateľa vydávala dlhodobo svoj produkt, publikovala zákony, komentáre k nim, rôzne príručky. Na trh prišla nová firma a začala vydávať Poradcu, čím vyvolala dojem, že ide o ďalší z titulov Poradcu podnikateľa. „Dá sa povedať, že Poradca parazitoval na povesti pôvodného produktu a vytváral dojem zameniteľnosti časopisov. Veľmi podobne napríklad vznikli Roľnícke novinky, ktoré názvom pripomínali súbežné existujúce Roľnícke noviny,“ približuje J. Vozár.

Čo robiť

Ak podnikateľ zistí, že jeho meno, názov výrobku alebo logo zneužíva niekto iný, musí rýchlo postupovať. J. Vozár sa domnieva, že najlepšia a najlacnejšia je snaha o mimosúdne vyrovnanie, čo je aj najrýchlejšia cesta. Ak to nejde, potom právo poskytuje niekoľko možností, najmä prostriedky na ochranu proti nekalej súťaži a z nich v prvom rade zdržovaciu žalobu. V nej ide o to, aby sa firma či podnikateľ zdržali konania, ktorým poškodzujú práva iného. „Keby aj vznikla podnikateľovi škoda, tak tam má právo svoje prostriedky a umožňuje dožadovať sa náhrady škody,“ vysvetľuje J. Vozár a upozorňuje, že zdržovacie žaloby už majú postupne aj v slovenskom práve tradíciu. Menej často sa stáva, dopĺňa, že súdy priznali aj náhradu škody či náhradu nemajetkovej ujmy.“

Ako však dokáže podnikateľ, že on bol ten prvý a že všetci po ňom len kopírovali, napodobňovali? Podľa J. Vozára existuje niekoľko možností. Jednou z nich je napríklad dátum registrácie produktu tam, kde je dátum nespochybniteľný. V niektorých prípadoch môže podnikateľ svoje prvenstvo dokázať aj faktickým začatím výroby, teda nielen administratívne. Ak je niečo chránené ako priemyselné vlastníctvo, je to bonus navyše, niektoré skutočnosti sa tak ľahšie preukazujú. Skutočnosť, že na produkt nie je vystavený chránený vzor, však nie je dôvodom na to, aby bola žaloba odmietnutá.

Niekedy sa aj zdanlivo jednoznačné spory zamotajú na niekoľko rokov. „Pri nekalej súťaži sa môže stať, že po niekoľkých rokoch už spor nie je aktuálny,“ opisuje ťažkosti expert. Podľa jeho slov špecifikum pri nekalosúťažných sporoch je aj to, že víťazná strana môže požiadať súd o zverejnenie rozsudku alebo aspoň hlavnej myšlienky z neho. To má najmä výchovný význam v tom, že odrádza podnikateľov od podobného konania. Nateraz však J. Vozár postrehol len jedno také rozhodnutie.

Víťaz sporu je slobodný v tom, že svoju skúsenosť môže zverejniť, pokiaľ to niekoho bude zaujímať. Náklady na také zverejnenie nesie podnikateľ sám. Pokiaľ by sa rozhodnutie súdu zverejňovalo súdnym príkazom, tak sa deje na náklady povinného.

Navrhovateľom v tomto prípade bol predajca plynu v oceľových fľašiach Probugas a odporcom Marián Ačjak z Veľkého Rovného. Ten musel navrhovateľovi za nekalú súťaž a ochranu práv majiteľa ochrannej známky zaplatiť primerané zadosťučinenie 5 470 eur.

Právo proti nekalej súťaži je právom sudcovským. Dochádza tu k dotváraniu práva súdmi. Čo sa deje pri posudzovaní prípadu? „Rozhoduje takzvané objektívne hľadisko, to znamená, že sudca sa na veci pozerá akoby z nadhľadu. V takýchto sporoch je rozhodujúci objektívny pohľad súdu, nie subjektívne hľadisko toho, kto sa cíti poškodený. Dotknutý subjekt, samozrejme, pociťuje súvislosti veľmi úzkostlivo a porušiteľ situáciu zámerne zľahčuje,“ opisuje prax J. Vozár. V Nemecku sa ustálila prax, pokračuje, že klamlivou reklamou musí byť oklamaných aspoň desať, pätnásť percent ľudí z tých, na ktorých bola reklama cielená. Nestačí, ak sa na súd obráti jednotlivec alebo malá skupina, musí pr ukázať, že došlo k oklamaniu relevantnej skupiny spotrebiteľov.

Málo rozhodnutí

J. Vozár sa k tejto oblasti práva dostal, keď na začiatku deväťdesiatych rokov pôsobil ako právnik v jednej veľkej reklamnej agentúre. Ak čokoľvek potreboval, zistil, že k tomu nie je na Slovensku literatúra. Išiel na študijný pobyt a napísal knihu o reklame. Keďže súčasťou je klamlivá reklama, táto práca sa stala prvým krokom k práci o práve proti nekalej súťaže. Tému rozvíjal niekoľko rokov, zozbieral a zverejnil judikatúru, výsledkom je kniha o nekalej súťaži. K teórii sa dostal cez prax. „Najťažšie je zvládnuť, aby sa podarilo jasne pomenovať problém, sústrediť dôkazy, jasne formulovať. To je vlastne aj základom pre to, aby nevznikali zbytočné prieťahy. Najväčší zmysel má súdne konanie vtedy, keď je rýchle,“ opisuje J. Vozár.

Rozhodnutých nekalosúťažných sporov nie je na Slovensku tak veľa, ako by sa dalo očakávať. Počet rozhodnutých sporov sa nedá porovnať s Českom. „Príčin je viacero. Platí, že kde niet žalobcu, niet ani sudcu. A nie všetky rozhodnutia sa do roku 2011 zverejňovali. Mnohé porušenia práva sa končia mimosúdnym urovnaním. Najmä  spory mobilných operátorov. O takýchto dohodách sa verejnosť ani nedozvie, lebo sú predmetom obchodného tajomstva,“ uzatvára J. Vozár.