Ako dvadsaťročný mladík prišiel Erik Tabery v roku 1997 do redakcie týždenníka Respekt. Už štyri roky je jeho šéfredaktorom. Pri osobnom stretnutí pôsobí tak, že sa nikto nemôže čudovať, prečo veľký úspech Respektu, ktorý v posledných rokoch týždenník prežíva, prišiel práve pod jeho vedením. „Na to, čo sa v spoločnosti deje, nechceme reagovať emocionálne a už vôbec nie nadávať na všetko a na každého. Keď začnete s nadávkami, tak ich môžete už len stupňovať a v takom prípade neviete, na akom stupni vulgárnosti skončíte,“ pripomína.
Aká je v Česku momentálne nálada? Dá sa charakterizovať výrazom, ktorý vymyslel Václav Havel? Je znovu „blbá“?
Myslím si, že áno. Máme tu „blbú náladu“číslo dva. V niečom je ešte hlbšia než tá prvá. Pôvodná vznikla z dezilúzie, lebo dlho sme si nahovárali, že nám – ako premiantom – pôjde všetko hladko. Potom, v druhej polovici deväťdesiatych rokov, nastali problémy ekonomické i politické. Bol to prvý náraz, ktorý sa dal zvládnuť, ale nikto na tom nepracoval. Druhá depresia, ako to už býva, je silnejšia a zasiahla nás pomerne hlboko. Čo má svoje paradoxné aspekty, lebo celkove sa Česku darí dobre. Máme o niečo nižší rast, ale nezamestnanosť sa drží na približne rovnakej úrovni, podniky nekrachujú, ľudia majú slušnú životnú úroveň. Ale napriek tomu tu vládne depresia.
Odkiaľ sa berie?
Česi veľmi odvodzujú svoj pocit spokojnosti alebo nespokojnosti od politiky. Tá nie je práve v najlepšom stave a v tejto chvíli nevieme, ako z toho von. Sú tu rôzne debaty, či potrebujeme zmeniť niečo v ústave, vo volebnom systéme, alebo niečo iné. Sme v období hľadania. To má svoj dosah aj na prezidentské voľby, lebo to hrá do nôty rôznym navrhovateľom jednoduchých riešení, ako je napríklad Tomio Okamura. Získavajú popularitu, lebo sa snažia sformulovať nejakú negatívnu tézu o spoločnosti. Tézu proti politike. Pravda je, že teraz vôbec nevieme, čo s tým. Časť spoločnosti dúfa, že to vyriešia voľby. Ale obávam sa, že žijú v ilúzii.
Na takú zmenu voľby nestačia?
Vidíme to na príklade slovenského štrajku učiteľov. Veľa ľudí očakáva, že keď po voľbách získa moc ľavica, nastane pozitívny zlom: zvýši sa životný štandard, o niečo porastú platy, nebude sa prepúšťať a všetko bude skrátka fajn. Ono sa to nesplní, pretože to nie je v silách žiadnej politickej sily. Preto možno nastúpi depresia číslo tri. Keď ľudia zistia, že nič zásadné sa až tak veľmi nezmenilo.
Do akej miery je v českej spoločnosti rozšírený pocit, že korupcia a klientelizmus nie je nejaká prevádzková nehoda, ale systém, ako to celé funguje?
Toto je kľúčová otázka. Pretože pocit, že zlyhal systém, že všetko je zlé a dokonca aj médiá sú súčasťou establišmentu, je až príliš rozšírený. Čoraz častejšie sa objavujú ľudia s rôznymi návodmi a receptami, čo by sa malo zmeniť. Niektoré sú natoľko radikálne, že nemajú nič spoločné s naším ústavným poriadkom. Ja si myslím, že čím väčší problém riešime, tým väčšiu chladnokrvnosť treba v uvažovaní udržiavať.
Pri pohľade zvonku nám to pripadá tak, že prinajmenšom v jednom ohľade je Česko oveľa ďalej ako Slovensko. Trestne stíhaní sú ľudia z vrcholovej politiky. Došlo tu k policajno-justičnej emancipácii?
K emancipácii naozaj došlo, ale treba dodať, že je zatiaľ veľmi krehká. Za posledné dve desaťročia tu dozrela generácia ponovembrových policajtov a štátnych zastupiteľov, ktorí už nie sú ochotní hrať ďalej rolu, akú im prisúdili politici. Objavili sa ľudia, ktorí mali schopnosti a sebavedomie, aby sa emancipovali spod politickej kurately. A prvé výsledky sa dostavili. Pomohol tomu aj minister spravodlivosti Jiří Pospíšil. Ale opakujem, je to krehká emancipácia, lebo ak príde taký minister spravodlivosti, ktorý bude chcieť všetko zvrátiť do pôvodného stavu, tak vymení niekoľko kľúčových osôb a celý proces môže dostať vážne trhliny.
Keď už sme pri tom – vie sa niečo viac o tom, prečo premiér Petr Nečas odvolal Jiřího Pospíšila z funkcie ministra spravodlivosti? Veď napokon sa do dôležitej funkcie vrchnej štátnej zastupiteľky v Prahe aj tak dostala zastupiteľka Lenka Bradáčová, ktorá je personálnym symbolom justičnej emancipácie.
Pokiaľ ide o Bradáčovú, dôležité bolo, že ju presadzoval ešte Pospíšil, takže pre jeho nástupcu Pavla Blažeka bolo takmer nemožné, aby ju odmietol. Navyše tu bol silný tlak verejnosti, ktorému sa ODS našťastie nechcela postaviť. Pokiaľ ide o odvolanie Pospíšila, ani s odstupom času nie sú dôvody úplne známe. Faktom je, že premiér Nečas a minister Pospíšil si nikdy neboli blízki. Premiér mohol mať obavy z rýchleho a výrazného nárastu popularity mladého reformného ministra. V prostredí ODS sa určite objavili tlaky, že sa veci v justícii vymkli spod kontroly a že to treba zvrátiť, kým sa to ešte dá.
Kauza hejtmana a poslanca Davida Ratha sa riešila razantne, kým kauza kmotra Romana Janouška a primátora Pavla Béma sa nerieši vôbec. Prečo ten rozdiel?
V prípade Davida Ratha išlo o kauzu, ktorú mala od začiatku pod kontrolou polícia a všetko mala dobre pripravené. Dôkazy získavala v čase, keď sa trestný čin dial. V prípade Janouška a Béma ide o odpočúvania, ktoré sú staré šesť rokov. Doteraz nikto nepotvrdil, odkiaľ unikli, či ich naozaj nahrala Bezpečnostná informačná služba, na čí príkaz vlastne konala. Tam je priveľa otvorených otázok, na ktoré už zrejme nikto nedá odpoveď, lebo uplynulo príliš veľa času. Je to niečo podobné, ako je na Slovensku známa Gorila.
Nakoľko dôverujete iniciatívam veľkých podnikateľov, ktorí vyhlasujú, že chcú prispieť k tomu, aby sa Česká republika zbavila klientelizmu a korupcie?
V prípade Karla Janečka [TREND 11/2012] by sa tomu aj dalo veriť, ale stal sa obeťou svojho vlastného úspechu. Pod dojmom ohlasu, ktorý vyvolal, podľahol pokušeniu zájsť ďalej, ako len k tomu, že bude podporovať protikorupčné štruktúry a osobnosti. Začal sa domnievať, že musí založiť celospoločenské hnutie a že má priniesť recepty, ktoré odstránia jestvujúce neduhy. Namiesto toho sa ukázalo, že jeho predstavy sú povrchné, nereálne a v niečom i nebezpečné.
A Andrej Babiš?
Iniciatíve Andreja Babiša nedôverujem vôbec. Nielen preto, že v jeho podnikateľskej histórii sa dajú nájsť príbehy, voči ktorým je teraz taký kritický. Aj vo verejnom živote vystupuje ako podnikateľ, ktorý je zvyknutý, že ho všetci poslúchajú a on ľuďom iba oznamuje, ako to bude. Jeho „riaditeľský“ prístup sa prejavil aj v televíznej debate, kde riadil jej moderátora. Navyše ľahko stráca sebakontrolu a sebaovládanie, čo je pre Čechov, ktorí nie sú veľmi temperamentní, odpudzujúce. Nehovoriac o tom, že v emocionálne vypätých chvíľach hovorí hybridným jazykom, ktorý kedysi používal Gustáv Husák. Babišov pokus v hejtmanských a senátnych voľbách sa skončil zle, jeho príbeh má svoj vrchol už zrejme za sebou.
Pripomína to Veci verejné?
Áno, presne tak. Máme zlú skúsenosť s podobnými podnikateľskými projektmi v politike. Podľa mňa sú veci, ktoré sa nedajú urýchliť či vyriešiť nejakým jedným ťahom či jedným projektom. V Česku musí dôjsť k celospoločenskej zmene. To, čo nám prekáža v politike, by nám malo prekážať aj v našom najbližšom okolí.
Keď vláda Petra Nečasa začínala, mala komfortnú parlamentnú väčšinu. Teraz si ju pri každom vážnom hlasovaní musí krvopotne získavať. Ako došlo k takému zlomu?
Došlo k nemu preto, lebo súčasťou vládnej koalície sa stala úplne nová strana Veci verejné. Išlo o stranu, ktorá robila politiku ako pokračovanie podnikania inými prostriedkami. Keď to bolo očividné, premiér Nečas sa pokúsil vládnu koalíciu udržať tým, že stranu Víta Bártu rozkladal, aby s pomocou jej „nepodnikateľskej“časti udržal väčšinu. Komplikoval mu to prezident Václav Klaus, ktorý z nejasných dôvodov našiel v Bártovi zvláštne zaľúbenie a pomáhal mu proti Nečasovi. Pritom sa premiér k prezidentovi vždy správal veľmi lojálne. No predstavy Václava Klausa o lojalite sú na míle vzdialené tomu, čo si obyčajne pod lojalitou ľudia predstavujú.
Niektoré kroky prezidenta Klausa naznačujú, akoby mal záujem vrátiť sa do straníckej politiky. Chce byť znovu premiérom?
Nie. Myslím si, že za desať rokov na Hrade zlenivel a už nemá chuť a zrejme ani schopnosti na to, aby presviedčal a získaval ľudí. On sa veľmi prácne vyhýbal všetkým debatám, kde by musel čeliť otázkam a argumentom. Dnes už vie len prednášať, čo je v praktickej politike úplne nanič. Tiež si nebude chcieť uzavrieť kariéru tým, že trebárs prehrá vo voľbách. To by bol po úradovaní na Hrade prepadák. Určite sa nechce z verejného života stiahnuť a hodlá hrať rolu akéhosi politického guru pre strany, ktoré sa budú k nemu hlásiť.
Premiér Nečas sa ukázal ako majster politického prežitia. Nebude to za takú cenu, že v ďalších voľbách získa ČSSD s KSČM ústavnú väčšinu?
Je to veľmi pravdepodobné. Nečas si dokázal zabezpečiť prežitie, ale cena za to je podľa mňa príliš vysoká. Veľmi skoro sa vzdal akéhokoľvek pokusu o reformu ODS. Z človeka – Martina Kubu –, ktorého ešte pred rokom označoval za neprijateľného, urobil ministra a pomohol mu k tomu, aby bol zvolený za prvého podpredsedu ODS. Tento muž drvivo prehral dvoje predchádzajúcich volieb, pretože je nedôveryhodný a napojený na kmotrov. A ten má pomôcť zachrániť ODS a pravicu? Pripadá mi to tak, že trochu kopírujú správanie SDKÚ. Do poslednej chvíle veria, že si verejnosť nevšimla ich chyby, a potom prídu výsledky volieb.
Vidíte nejaké riziká vo vláde ČSSD a KSČM?
V každej spoločnosti sú tabu, ktoré by sa nemali porušiť. Tabu, že sa s komunistami nevládne, zjavne v českej politike končí. ČSSD je veľmi krátkozraká, ak si myslí, že spoluúčasť na moci poškodí komunistov. V stredočeskej koalícii poskytli hejtmanovi Rathovi podporu a krytie, aby mohol robiť svoje špinavé obchody, ale komunistom v kraji to neublížilo. Dokonca naopak. Voličom KSČM je jedno, čo ich zástupcovia robia, a strana im to navyše vždy nejako vysvetlí. Spoločná vláda sociálnych demokratov a komunistov neoslabí komunistov, ale sociálnych demokratov. Nespokojní a radikálni voliči si nabudúce vyberú radikálnejšiu a nie umiernenejšiu alternatívu, akou je ČSSD.
Čím to je, že sa v Česku komunistom tak darí?
Predstava, že podpora pre komunistov sa bude postupne zmenšovať, tak ako jej voliči budú postupne vymierať, sa nenaplnila, lebo najstaršiu ponovembrovú generáciu vystriedala ďalšia. Mnohí z nej nadobudli pocit, že spoločenskými zmenami nezískali, ale stratili. A hlasovaním to dávajú najavo. Faktom je, že v Česku bol ľavicový radikalizmus a extrémizmus historicky vždy silnejší ako extrémizmus pravicový. Česi väčšie sklony k fašizmu nikdy neprejavili, ale ľavicový extrémizmus bol v medzivojnovom a v povojnovom období silný. Navyše je vždy dosť ľudí, ktorí sú ochotní prijať menej slobody výmenou za väčšie sociálne istoty. Nedochádza im, že čoskoro začnú miznúť aj tie „istoty“.
V januári sa v Českej republike budú konať prezidentské voľby. Prvý raz priame. Zjavne ste sa nepoučili zo slovenského príkladu, že priama voľba nezaručuje zmenu kvality vo funkcii prezidenta.
Horšie ako teraz to už nemôže byť. Volanie po priamej voľbe bolo také silné, že sa mu politici museli podvoliť. Posledné voľby v parlamente ukázali, že strany pri hlasovaní o prezidentovi obchodovali. Že ich vôbec nezaujímali kritériá, aké by mali pri voľbe uplatňovať. S výnimkou veľmi starého článku Václava Havla sa tejto téme nikdy nikto nevenoval. Keby sa prezident volil v parlamente, mali by sme buď úplne nevýrazného a slabého prezidenta, alebo takého, ktorý si podporu dokázal nejako „kúpiť“. Podľa mňa by mal veľké šance predovšetkým Miloš Zeman, ktorého arogantná politika je populárna aj medzi poslancami ODS. Teraz si prezidenta zvolia občania, takže zásluhu za dobrého či vinu za zlého nebudú môcť zvaliť na nikoho iného.
Pred časom ste napísali, že prezidentské voľby budú zaujímavé. Budú zaujímavé, aj keď sa do druhého kola dostane Jan Fischer a Miloš Zeman?
Áno, lebo aj v takom prípade si budú môcť občania vybrať medzi dvoma modelmi toho, ako má výkon prezidentskej funkcie vyzerať. V istej skratke by to bola voľba medzi Západom (Fischer) a Východom (Zeman).
Dá Respekt odporúčanie, kto by mal byť novým českým prezidentom?
Vedieme o tom diskusie. Zatiaľ zvažujeme troch kandidátov, ktorí spĺňajú našu predstavu o hlave štátu. Ešte nevieme, či odporučíme jednu osobu alebo všetky tri.
Chodievate na besedy, kde odpovedáte na otázku, čo (z)môžu médiá. Ako na ňu odpovedáte?
Médiá toho zmôžu veľa, ale podľa mňa sú očakávania verejnosti prehnane veľké. Súhlasím s tým, čo napísali nedávno v Die Zeit, že nikdy nebolo treba kvalitnú novinárčinu tak naliehavo ako teraz. My v Respekte sa napríklad usilujeme o zdržanlivosť. Na to, čo sa v spoločnosti deje, nechceme reagovať emocionálne a už vôbec nie nadávať na všetko a na každého. Keď začnete s nadávkami, tak ich môžete už len stupňovať a v takom prípade neviete, na akom stupni vulgárnosti skončíte. Články, ktoré prinášame, naši čitatelia prijímajú až s určitou úľavou, lebo vybočujú z rámca všeobecného negativizmu, v ktorom je všetko ponorené. Vo chvíli, keď dospejete k záveru, že všetci sú rovnakí a všetkým ide o to isté, už nemáte vlastne o čom písať a môžete len nadávať. Respekt je veľmi kritické médium, ale nie hysterické. Budeme tak postupovať i naďalej, aj keď je to niekedy za cenu nižšieho predaného nákladu, pretože sa nevezieme na módnej vlne.
Ako vidíte budúcnosť printových médií?
Napriek všetkým zlým správam o tlači dobre. Kvalitná novinárčina si vždy nájde svojich čitateľov a tým viac pri týždenníkoch. Der Spiegel, Die Zeit alebo The Economist prežívajú rekordný záujem čitateľov. Tlačené médiá si zatiaľ nevedia rady s webom, ktorý je zadarmo. Ale trebárs čítačky sú pre tlač novou príležitosťou. Digitalizácia pokračuje a nevidím, čo by ju mohlo zastaviť. Časopisy ako Respekt alebo TREND na tom môžu jedine získať. Tlačená podoba týždenníkov len tak nezmizne, pretože k obsahu môžeme pridať niečo, čo našim časopisom dodá estetickú kvalitu. Bude to vydanie pre náročnejších, pre ľudí, ktorým záleží na tom, v akej podobe sa k nim informácie dostanú. Časopisy môžu urobiť veľa pre to, aby ten, kto ich dostane do rúk, mal z toho až takmer umelecký zážitok.
ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z ROZHOVORU NÁJDETE VO FOTOGALÉRII
Erik Tabery (35)
Začal pracovať v redakcii Respektu v roku 1997. Venuje sa predovšetkým komentovaniu domácej českej politiky, ale zaujíma ho aj dianie v USA a vo Veľkej Británii. Ako novinár získal viaceré ceny vrátane najprestížnejšej, ktorou je v Česku Cena Ferdinanda Peroutku. Je autorom dvoch kníh. Hledá se prezident – Zákulisí voleb hlavy státu a Vládneme, nerušit – Opoziční smlouva a její dědictví. Za tú druhú dostal cenu Toma Stopparda (britského dramatika a scenáristu, ktorý sa narodil v českom Zlíne). Podľa jeho námetov bolo nakrútených niekoľko dokumentárnych filmov a seriálov. Zástupcom šéfredaktora týždenníka Respekt sa stal v roku 2005 a od januára 2009 je jeho šéfredaktorom.
Foto - Maňo Štrauch
Článok vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 50-51/2012.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
