Pamäť v tvárach

Svojimi zbierkami zmiznutých a zabudnutých tvárí, znepokojivými, ale krásnymi oltármi smrti alebo brutálnymi haldami na seba navŕšeného oblečenia sa dotýka nepríjemných otázok osobnej i kolektívnej skúsenosti. Poukazuje na to, že v našich pamäťových priečinkoch hromadíme triviálnosti, ale aj životunebezpečný odpad, prízvukuje, že prst máme stále pripravený na tlačidle delete. Od 70. rokov pracuje s nájdenými predmetmi – fotografickými momentkami, starým oblečením, sviečkami, žiarovkami, plechovkami. Sú základom pre jeho eklekticky formované inštalácie, ktoré často situuje do negalerijných prostredí. Vtedy začína budovať aj svoj fotografický archív. Tisícky fotografií, od rodinných až po fotografie z policajných archívov, zozbieraných v rokoch 1970 – 1994, sú východiskom pre viacero jeho projektov. Aj pre ten aktuálny, vytvorený pre Kunstmuseum v nemeckom Wolfsburgu. Vo veľkorozmernej kinetickej inštalácii Geist(er) je podkladom pre fotografické portréty tentoraz transparentná tkanina – tváre zapĺňajú celý priestor, vlnia sa, strácajú, prekrývajú, pohybujú. Niektoré môžeme „prečítať“, iné sú zásluhou opakovaného reprodukčného procesu skoro nezreteľné. Až by ste to chceli zastaviť a konečne niekoho „spoznať“. A je to aj pripomienka, v duchu Boltanského zaujatia smrťou, že vlastne zomierame dvakrát. Raz fyzicky a druhýkrát v spomienkach. V rámci výstavy Bewegt sú vo Wolsfburgu aj ďalšie Boltanského práce. Nechýba ani známa inštalácia Menschlich z roku 1994, ktorú tvorí vyše 500 čiernobielych momentiek pravidelne zoradených do akéhosi archívu. Obraz tristného konca jednej éry európskych dejín, príbehy, ktoré sa neudiali, osudy, ktoré sa nenaplnili...