Ide o prípad spred niekoľkých rokov, no faktom je, že doteraz v médiách podobný nezarezonoval. Hoci pacientov na Slovensku formálne chránia viaceré slovenské zákony či medzinárodné dohovory, v praxi sa im len málokedy podarí vymôcť si svoje práva. Boj za ne je zväčša beh na dlhú trať a aj samotní právnici hovoria, že s nejasným koncom.
Zopár právoplatných rozsudkov, ktoré už vyniesli súdy, však prispelo k tomu, že sa táto otázka dostáva čoraz viac do povedomia verejnosti. „Len informovaný pacient, ktorý pozná svoje práva, dokáže s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti vytvoriť partnerský profesionálny vzťah a vyvíjať naňho tlak, ktorý je nevyhnutný na skvalitňovanie úrovne zdravotnej starostlivosti. V konečnom dôsledku to prispieva aj k minimalizácii prípadov, v ktorých je potrebné vyvodzovať právnu zodpovednosť,“ hovorí Jana Markechová z advokátskej kancelárie Markechova JMJ Legal.
Podľa nej nemožno tvrdiť, že by na Slovensku zákonná úprava ochrany práv pacientov chýbala. Hlavný problém spočíva v jej nedostatočnom uplatňovaní.
Víťazstvo na súde nie je zaručené
Ak má pacient podozrenie, že pri jeho ošetrení došlo k pochybeniu, môže sa so sťažnosťou obrátiť na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý to prešetrí. Keby zistil pochybenie, môže zdravotníckemu zariadeniu uložiť pokutu. Vlani ju dostalo 99 poskytovateľov, ktorí na sankciách zaplatili takmer 176-tisíc eur. Nie však pacientom. Peniaze išli do štátnej kasy.
Na rozdiel od súdneho rozhodnutia totiž zdravotníci nie sú povinní na základe rozhodnutia úradu pre dohľad platiť náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Jeho rozhodnutie však môže poslúžiť ako jeden z prvých dôkazných prostriedkov pacienta v prípadnom súdnom konaní.
Najzložitejšie prípady sa podľa právnikov spájajú s poskytovaním ústavnej zdravotnej starostlivosti. Je to prirodzené, pretože v nemocniciach sa riešia vážne zdravotné problémy. Škodou pritom nemusí byť len nepodarená operácia, ale aj psychická ujma pacienta. Skôr ako sa poškodený rozhodne podstúpiť súdny proces o náhradu škodu, mal by si podľa prezidentky Asociácie na ochranu práv pacientov Kataríny Kafkovej zadovážiť právnu pomoc.
Podania pacientov na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
Zdôrazňuje, že v prvej fáze by mali zvážiť oprávnenosť a opodstatnenosť jeho podnetu odborníci. Následne mu poradia, ako postupovať, pomôžu pri spísaní žaloby a budú ho aj zastupovať pri súdnom konaní. „Ak si uvedomíme, že protistrana bude mať s najväčšou pravdepodobnosťou kvalitné právne zastúpenie, právna pomoc pacientovi je vhodná, ba až žiaduca,“ dodáva K. Kafková.
Ak sa pacient napokon rozhodne obrátiť sa na súd, mal by si byť vedomý, že ho čaká náročný a zdĺhavý proces spojený s komplikovaným znaleckým dokazovaním, ktoré býva poväčšine sporné. Zároveň musí počítať s tým, že žalované zdravotnícke zariadenie či zdravotník sa bude všetkými dostupnými prostriedkami brániť. Podľa J. Markechovej tak pacient musí byť psychicky dobre pripravený na dlhotrvajúci boj, v ktorom nemá vopred zaručené absolútne víťazstvo.
Neprimerané odškodné
Poškodený musí pred súdom preukázať, že zdravotná starostlivosť mu bola poskytnutá v rozpore so zákonom, utrpel ujmu, ktorá spočíva v poškodení jeho zdravia. A že existuje príčinná súvislosť medzi poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis – v rozpore s uznávanými postupmi alebo s aktuálnym stavom vedy – a poškodením zdravia. Prípadne, ak je to potrebné, treba preukázať aj zavinenie zdravotníckeho pracovníka. To všetko sa dokazuje znaleckým posudkom, ktorý je vhodné dať vypracovať ešte pred začiatkom súdneho sporu. Nie však skôr, ako sa zdravotný stav poškodeného pacienta ustáli.
Najdôležitejšie a zároveň najťažšie zo všetkého je podľa právnikov dokázať, že odborný postup lekárov bol nesprávny a práve to spôsobilo pacientovi škodu. Ako hovorí advokát Ivan Humenik z h&h Partners, pomaly sa už síce opúšťa zásada dokazovania stopercentnej príčinnej súvislosti, napriek tomu pacient, za ktorým nestojí dobre zorientovaný odborník, má v súdnom spore slabšie postavenie ako jeho protistrana.
Za právny problém považuje nazeranie súdov na otázku plynutia premlčacej lehoty. Napríklad pre nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. „Súčasný stav je taký, že tento nárok si treba uplatniť do troch rokov od porušenia práva. Čo však v prípade, ak sa o následkoch porušenia pacient dozvie až po piatich rokoch?“ pýta sa I. Humenik a spomína aj ďalší podstatný problém. Súčasný bodovací systém na vyčíslenie škody nepočíta s mnohými druhmi nesprávneho postupu. „V praxi to spôsobuje veľké komplikácie znalcom a je to základ pre zbytočné právne prekáračky na súde.“
Výšku uplatnenej náhrady škody pacient preukazuje odborným posudkom, v ktorom posudkový lekár bodovo ohodnotí náhradu za bolesť či za sťaženie jeho spoločenského uplatnenia, ale aj originálmi účtovných a iných súvisiacich dokladov od poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Nimi dokladuje svoj nárok, ako aj samotnú výšku spôsobenej materiálnej škody a nákladov na liečbu.
J. Markechová úprimne priznáva, že výška náhrady uznaná súdmi býva vzhľadom na to, aké majú pacienti nepriaznivé následky, absolútne neprimeraná a nepostačujúca. Pacienti sa to zväčša snažia vyvažovať tým, že v súdnom konaní požadujú aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Stanovenie výšky tejto náhrady nie je ničím ohraničené a je ponechané na voľnom uvážení súdu.
„Pravda, na základe novely zákona o dani z príjmu účinnej od januára tohto roka už nie je náhrada takejto nemajetkovej ujmy oslobodená od dane. Pacient je povinný zaplatiť z nej daň z príjmu. Zákonodarca tým bez zjavnej príčiny sťažil už aj tak dosť ťažké postavenie poškodených pacientov,“ dodáva J. Markechová.
Efektívna je mimosúdna dohoda
Nie všetky spory musia končiť až na súde. Alternatívou môže byť napríklad rozhodcovské konanie či mimosúdna dohoda. Prednosťou rozhodcovského súdu by mala byť jeho rýchlosť, efektívnosť a flexibilita, lebo ide o jednoinštančné konanie, keď sa proti rozhodnutiu nemožno odvolať. To je však teória, ktorá v praxi až tak celkom neplatí.
V pacientskych sporoch ide o komplikované znalecké dokazovanie, či sa zdravotná starostlivosť poskytla v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti vníma J. Markechová jednoinštančnosť rozhodcovského konania skôr ako nevýhodu. Najmä preto, že strana, ktorá v spore neuspela, nemá možnosť odvolať sa a jej šance zvrátiť právoplatný rozsudok sú takmer nulové.
Rozhodcovský rozsudok môže súd zrušiť len na základe žaloby jedného z účastníkov konania. Súd pritom skúma dôvody iba z hľadiska porušenia procesnoprávnych podmienok a neposudzuje jeho vecnú správnosť.
Lepšou alternatívou sa tak javia mimosúdne dohody, ktoré sú dnes už podľa advokátky bežnou praxou. Takéto riešenie dokonca označuje za optimálne, keďže sa tak dá vyhnúť zdĺhavému, aj niekoľko rokov trvajúcemu súdnemu sporu.
Jednou z foriem dobrovoľného riešenia je mediácia. Jej dĺžka závisí od konkrétneho sporu. Jej celkové náklady bývajú výrazne nižšie ako pri súdnom či rozhodcovskom konaní. „Je však pravda, že predmetné spory sú veľmi chúlostivé a emocionálne vyhrotené, pretože každá zo sporových strán má na predmet sporu niekedy až diametrálne odlišný názor a z rozličných dôvodov nie je schopná nájsť kompromisné riešenie,“ dodáva J. Markechová.
Pacienti sa v advokátskych kanceláriách najčastejšie sťažujú na neempatický prístup zdravotníckych pracovníkov, nedostatočné poučenie pred ošetrením, na odopretie práva nahliadnuť do ich zdravotnej dokumentácie, ako aj na neochotu komunikovať s nimi. Podstata sporov, ktoré riešia, spočíva práve vo vymáhaní náhrady majetkovej či nemajetkovej ujmy spôsobenej poškodením pacientovho zdravia nesprávne poskytnutou starostlivosťou.
Podľa I. Humenika spôsobuje väčšiu časť pochybení pokrivený systém. Z lekárskych fakúlt totiž vychádzajú absolventi, ktorí sú síce vyškolení vo všetkých možných postupoch, ale nie sú dostatočne pripravení na kontakt s pacientom. „Pokiaľ nebudeme vzdelávať na lekárskych fakultách aj právo, bioetiku a psychológiu, dovtedy budú mnohé chyby dôsledkom ignorovania normálnej komunikácie medzi lekárom a pacientom,“ hovorí advokát. Vzápätí dodáva, že ani to úplne nevylúči riziko spôsobenia škody na zdraví pacienta. Každá ľudská činnosť so sebou nesie aj riziko pochybenia.
Partneri TREND Špeciálu Právo a advokácia 2015:
