Domáca hospodárska aj zahraničná politika potrebujú pragmatizmus, ten sa však z politiky vytráca. To je hlavný motív rozhovoru s predsedom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory (SOPK) Petrom Mihókom. V rozhovore hovorí o kľúčových výzvach slovenskej, európskej aj svetovej ekonomiky a ich riešeniach.
Počas marca a apríla v SOPK prebehli regionálne valné zhromaždenia. Čo ste sa dozvedeli od členov?
Základnou témou nezávisle od toho, či ste v Bratislave alebo v regióne, je situácia v domácej ekonomike. Firmám chýba jasné ekonomické smerovanie súčasnej vlády, ale aj jasná ekonomická politika orgánov Európskej únie. To sú dva najsilnejšie faktory, ktoré pôsobia v rozhodovacom procese na úrovni firiem, pretože tie potrebujú základnú orientáciu z hľadiska smerovania investícií. Len čo orientácia chýba, vstupujú na neistú pôdu.
Aj ja zazlievam novej vláde, že zatiaľ necítime silný akcent na ekonomické problémy Slovenskej republiky. Toto absentuje aj z pohľadu zahraničných firiem, ktoré tu pôsobia, a absolútne to absentuje na úrovni domácich slovenských firiem, či už sú to veľké, alebo malé firmy. Tie by potrebovali jasnú informáciu, ony nepotrebujú direktívy. A to je úlohou hospodárskej politiky každého štátu – dať orientáciu, kam daná vláda v danom časovom období smeruje svoju hospodársku politiku. Firmy sú dobre vybavené na to, aby našli svoj priestor.
Čo sa deje, keď firmy nemajú jasnú víziu?
Firmy začnú tápať a hlavne prestávajú investovať. Lebo do čoho mám investovať? Každé zabrzdenie investičných aktivít je prvá predzvesť krízy. Dnes sa to pomerne silne začína prejavovať v sektore stavebníctva, ktorý je vždy prvým lakmusovým papierikom toho, či ekonomika v ďalšom období pôjde dobre alebo sa začne prepadávať.
To sa týka vnútornej problematiky Slovenska. Ale je tu aj veľký vplyv zo zahraničia. V prvom rade je to samotná politika Európskej únie. Ekonomicky sme zhruba na 85 percent závislí od vnútorného trhu Únie. A treba povedať, že EÚ ako celok sa dostáva do krízy alebo ešte z nej ani poriadne nevyšla. Dnes je najväčším negatívnym faktorom, ktorý firmy vnímajú, situácia v nemeckej ekonomike. Tá sa následne prelieva do ostatných ekonomík. Aj u nás sú mnohé firmy dodávateľmi alebo subdodávateľmi nemeckého priemyslu. Keď nemajú potvrdené odbery, nevedia, čo ďalej.
Takže tento rok sa nezačal tak dobre, ako sa firmy nádejali?
Situácia je z hľadiska stratégie veľmi neprehľadná. Firmy majú nejaké výrobné kapacity, majú na to ľudský potenciál, ale nemajú trhy. Domáci trh je takisto dosť blokovaný. Keď do toho započítame rast dlhovej služby Slovenskej republiky, prináša to zvyšovanie nákladov na financovanie. Peniaze sa stávajú drahšími, čo je ďalší faktor, ktorý negatívne ovplyvňuje každú ekonomiku.
Okrem toho ďalší kľúčový problém, ktorý firmy vnímajú, je situácia na trhu práce. Dostali sme sa do stavu, ktorý by som sa nebál nazvať katastrofálny. Pretože či idete do chudobných regiónov na východ Slovenska, či do západných regiónov, všetci kričia, že nemajú pracovnú silu. Buď vôbec, alebo ju nemajú v štruktúre, ktorú potrebujú.
Ale to je okrem následku covidu dlhodobá vec, nemyslíte?
Áno, je tu nadväznosť na vzdelávaciu sústavu na Slovensku. Ministerstvá a župy predpisujú smerné čísla na stredné odborné školy, najmä technického charakteru. Školy majú kapacitu mať viac žiakov, ale dostanú smerné číslo od svojho zriaďovateľa, že môžu prijať iba nižšiu kapacitu, ako by bolo z nášho pohľadu potrebné. Existuje tu diskoordinácia medzi politikou škôl a potrebami trhu práce.
Práve tu vidím najväčšie riziko z hľadiska ďalšieho rozvoja slovenskej ekonomiky. Pracovná sila je pre mňa absolútne najväčšou bariérou ďalšieho rozvoja ekonomiky. Mali by sme veľmi seriózne začať debatovať o tom, ako motivovať mladých ľudí, aby neodchádzali.
Ako sme sa do tohto stavu vlastne dostali?
Nastal súbeh rôznych faktorov. Máme nižšiu natalitu, čiže sa rodí menej detí. Pomaly bude viac ľudí umierať, ako sa rodí. To je prvý faktor, ktorý vždy pôsobí veľmi negatívne. Toto sa nám nakopilo za 25 rokov. Čiže problém, ktorý nastal so znížením natality zhruba po prechode z bývalého systému na nový systém, sa dnes prejavuje na trhu práce.
Pritom máme najvyšší počet pracovníkov v histórii a stále je ich nedostatok. Čo potom o päť-desať rokov?
Poďme si to rozdeliť na drobné. Doteraz som hovoril o natalite. Druhý faktor, ktorý je evidentný, sú migračné pohyby. To znamená odchod mladej a strednej generácie za prácou do zahraničia. A ono sa to začína odchodom študentov, z ktorých sa len veľmi málo vracia na Slovensko. A tretím faktorom je starnúce obyvateľstvo. Silné ročníky odchádzajú do dôchodku a nemá ich kto nahradiť.
Ďalší problém je štruktúra vzdelávania. Štruktúra vzdelávania absolútne nezodpovedá situácii na trhu práce a to sa začína od stredných škôl. Možno ešte horšie je to na vysokoškolskom stupni vzdelávania, kde podľa mňa máme absolútne zlú štruktúru zameraní na jednotlivých univerzitách. Na mnohých prevládajú zamerania čisto humanitného charakteru a ustupujú tie technické. Potom na trhu práce jednoducho chýbajú potrební ľudia. Časť z nich odíde do zahraničia a je ich menej, ako ich bolo v minulosti. No a do toho sme ešte teraz pridali taký nový komponent – predčasné odchody do dôchodku.
Sú predčasné odchody nesprávna politika?
Opakujeme v podstate len to, čo pred dvadsiatimi piatimi až tridsiatimi rokmi robili v západnej Európe. Len počas úplne inej situácie. V tom čase bola vysoká nezamestnanosť a mladí ľudia nenachádzali umiestnenie na trhu práce. Tak motivovali tých, ktorí mali okolo šesťdesiatky, aby odišli do predčasného dôchodku. Ale teraz sme v absolútne inej situácii. Novelu zákona, ktorú urobil ešte minister Milan Krajniak, sme urobili v čase, keď je nedostatok pracovnej sily. Keď sme na dva roky zablokovali zamestnávanie týchto ľudí, tak sme si sami pod sebou pílili konár.
Preto sme začali rokovania s vládnymi predstaviteľmi, že klauzula o dvojročnej blokácii, aby nemohli ľudia robiť, keď idú do predčasného dôchodku, je pre ekonomiku nevhodná. Ide proti zámerom podnikateľských subjektov. Sú voľné miesta na trhu práce, nemáme ich kým obsadiť. Hľadáme ľudí od Indonézie cez Indiu a Nepál a neviemodkiaľ a medzitým možno mnohé firmy aj zaniknú, lebo nebudú mať ľudí.
Čo by ste navrhovali?
Toto si vyžaduje prakticky okamžitú novelizáciu zákona. Jednoducho zrušiť tú dvojročnú blokáciu nezamestnávania ľudí, ktorí išli do predčasného dôchodku. To je riešenie, ktoré bude dobré pre všetkých. Bude to dobré pre zamestnávateľov, bude to dobré pre štát a bude to dobré aj pre ľudí, ktorí berú penziu. Na tom nikto neutrpí škodu. Lebo ak to neurobíme, tí ľudia zostanú na predčasnom dôchodku a budú len čerpať.
Zdá sa, že máme veľkorysú sociálnu politiku, ale takmer žiadnu hospodársku politiku. Čo by mala vláda v tomto smere spraviť?
Ja by som sa vrátil k začiatku toho konštatovania. Máme dobrú sociálnu politiku, ale nemáme hospodársku politiku. Len čo nám prestane fungovať ekonomika, sociálna politika nám nemilosrdne skolabuje, lebo nebudú zdroje. Zdroje vytvára jedine reálna ekonomika. To si každý politik bez ohľadu na to, či je alebo nie je ekonóm, musí uvedomiť. Ak nám nebude fungovať ekonomika, možno ešte rok-dva s odretými ušami vydržíme, ale to je bezvýchodiskové. Sociálna politika sa rieši v ekonomike. Ak chceme udržať aj sociálny zmier, ak chceme udržať určitú úroveň kvality života, jediný kľúč je hospodárska politika.
V každom systéme sú jediným rozpočtovým zdrojom na rozvoj krajiny ekonomické aktivity. Iné zdroje neexistujú. Na iné zdroje si musím požičať, ale tie musím raz vrátiť. A dokonca niekedy oveľa viac, ako som si požičal. Čiže základom každej sociálnej politiky by mala byť hospodárska politika. Vláda rieši mnohé veci v oblasti trestného práva a rieši mnohé veci skôr v politickej rovine, akoby sa spoliehala na to, že ekonomický samochod bude bežať ďalej. Ale ekonomike sme vlastne od začiatku krízy nevenovali žiadnu pozornosť. To je tvrdá realita. Bez ohľadu na to, kto bol vo vláde, ekonomika bola vždy sirota. Nikto sa nepozeral na to, či je stále štruktúra slovenskej ekonomiky taká, ako si to vyžadujú aj medzinárodné trhy.
Prečo sme od nich takí závislí?
Sme veľmi malý trh. V hospodárskej politike sa musíme vždy dívať na svoje okolie, lebo samotná absorpčná schopnosť slovenského trhu dnes nestačí na to, aby uživila ekonomiku. Navyše veľa vstupov musí prísť zo zahraničia, lebo nemôžeme vyrábať všetko. Ani všetky potraviny nemôžeme vyrobiť. Musíme vždy počítať s určitými vstupmi z vonkajška, ale na to si musíme vo vnútornej ekonomike vytvoriť zdroje cez export. Rád by som sa spýtal, akú máme na Slovensku proexportnú politiku. Tomu sa nikto nevenuje. Pritom každý reálne uvažujúci človek musí pochopiť, že táto ekonomika bez exportu nemôže fungovať.
Čo by ste ako politik robili vy?
Prvá vec je situácia na trhu práce. To je alfa a omega. Po druhé by som išiel riešiť práve exportnú schopnosť slovenskej ekonomiky. Ktoré produkty od nás sú zaujímavé? Mnohé veci, ktoré sme vyvážali, dnes prestávajú byť na trhu žiadané. Do čoho máme investovať z hľadiska novej výroby? Žiadna odborná debata na túto tému zatiaľ neprebehla, aspoň za ostatných sedem či osem rokov určite nie. A to je z hľadiska ekonomických cyklov veľmi dlhý čas.
Ekonomiku musíme oživovať novými a novými vstupmi, ktoré nám budú produkovať nové výstupy. Ani pred pandémiou sa o tom veľmi nedebatovalo. Brali sme to, že ekonomika je nejaký samochod – však ona ide. Len ten samochod sa môže v určitom momente zastaviť a potom len všetci pozeráme. A to je veľmi nebezpečné, keď v ekonomike začne pôsobiť tento efekt, tak to je začiatok konca.
Navyše musíme brať do úvahy, že ostatné krajiny idú dopredu. Čiže len čo zastaneme na určitej úrovni, dvakrát sa prepadneme, lebo ani nesledujeme dynamiku vývoja v iných teritóriách. Musíme sa pozrieť na štruktúru nášho zahraničného obchodu, hlavne na štruktúru vývozu.
Zmenila sa nejako štruktúra vývozu za posledné obdobie?
Musíme brať do úvahy, že nám vypadla veľká časť exportných teritórií z hľadiska objemu, a to východné trhy. To znamená, že Ukrajina dnes prakticky nebeží v normálnom režime. Ruská federácia je mimo v dôsledku sankcií. Po poslednej vlne sankcií sa už dostávame do stavu blízkeho nule. Pritom Ruská federácia bol veľmi dôležitý trh, objemovo aj štrukturálne. Ďalej Bielorusko ako súčasť východných trhov, ktoré sa dostáva do tej istej polohy ako Ruská federácia.
Mali by sme aj na medzinárodnej úrovni začať debatovať o tom, komu viac škodia sankcie. Zaujímavé je, že Ruská federácia si napriek všetkému zachováva vysoké tempo rastu. V porovnaní s nami má štrukturálne problémy, ale na druhej strane sa mi vplyv sankcií zdá tvrdší proti nám, ktorí ich iniciujeme, ako proti tým, na ktorým sa uvalili. Sankcie prijala určitá skupina krajín – je to v zásade západná Európa, Spojené štáty americké a Japonsko. Ale obrovské trhy Juhovýchodnej Ázie a arabské krajiny? Ukážte mi, ktoré z nich sa do sankcií proti Rusku zapojili. Naopak, profitujú z nich.
Takže sankcie proti Rusku nemajú zmysel?
Ukazuje sa historická pravda, že sankcie väčšinou nesplnili svoju úlohu. Niektorí historici tvrdia, že sankcie viac poškodili tých, ktorí ich zavádzali, ako tých, proti ktorým boli zavádzané. Dokonca sa hovorilo, že mnohé krajiny sa dokázali industrializovať vďaka tomu, že sa zablokoval ich obchod. Čiže toto všetko by sa malo v medzinárodnom spoločenstve zvážiť. Ako ekonóm si myslím, že politické problémy sa majú riešiť najmä v politickej rovine. Ale sankcie sú len ekonomický nástroj, ktorým sa postihnutá krajina nemusí likvidovať, naopak. Ruská federácia má tie isté tempá rastu, ako majú Spojené štáty americké. A vyššie, ako má Európa. Navyše si myslím, že dnes nikto nie je schopný izolovať ruské trhy. To je realita.
Čo to znamená pre nás?
Musíme si spočítať aj my, aká má byť naša politika. A vrátiť sa do stavu, že politické problémy neriešime v ekonomickej rovine. Keďže to politicky nevieme rozuzliť, preklopíme to do ekonomiky a tam si umyjeme ruky ako Pilát. Pri takejto politike nie je víťaz. Tam každý prerába a každý stráca. Toto by sme mali aj v Európskej únii serióznejšie prediskutovať. Lebo Európa, ako sme hovorili aj na začiatku, sa, bohužiaľ, dostáva do pomalšej fázy vývoja v porovnaní s inými veľkými svetovými zoskupeniami.
Prečo to tak je?
Jednou z príčin je to, že na rozdiel od iných veľkých krajín v Európe neexistuje kontinentálna politika. Európa bola tradične rozdelená, ešte aj my sme zažili rozdelenie na Východ a Západ. Vždy tu bola nejaká deliaca čiara. Ale už vtedy sa ukazovalo, že západná Európa v čase dvoch blokov začala strácať ekonomickú silu.
Zoberte si Severnú Ameriku. Spojené štáty sú obrovský trh, jednak kapacitne, ale aj absorpčne. Napriek tomu, že je to obrovský trh, vytvorili zoskupenie Kanada, Spojené štáty a Mexiko, aby tento trh ešte zväčšili. My sme trh zväčšili po páde železnej opony o východoeurópske krajiny, ale tento efekt rozšírenia sa rýchlo vyčerpal. Bola to len náplasť na problémy západnej Európy. Európska únia, ak nezmení svoj prístup ku kontinentálnej spolupráci, bude ďalej pokračovať v závoze, v ktorom sa nachádza.
Čo by mala Európa spraviť, aby sa to zmenilo?
Orgány Európskej únie by si mali v prvom rade urobiť základný rešerš, čo Európska únia a jej členské krajiny potrebujú z hľadiska svojej budúcnosti. To je podľa mňa základná vec, od ktorej sa musíme odraziť. Inak sa pohybujeme na veľmi tenkom ľade.
Ako sa má Európa postaviť k autoritatívnym mocnostiam?
Musíme nájsť rovnováhu medzi politickými riešeniami a ekonomickými možnosťami. Ak túto rovnováhu nedokážeme nájsť, vo finále to bude politická porážka a na druhej strane ekonomický krach. Jedna aj druhá alternatíva je veľmi zlá. Vychádzajme z reality tohto sveta. Som veľký pacifista, ale na druhej strane rešpektujme, že svet nie je jednoliaty. Svet je rôznorodý. Každá časť sveta sa vyvíja určitým iným spôsobom a politickými rozhodnutiami nedokážeme vygumovať vývoj danej krajiny. Rešpektujme, že každý sme nejaký, ale skúsme aspoň zadefinovať oblasti, ktoré dokážeme riešiť bez toho, aby niekto stratil tvár.
Tento svet sa stáva multipolárnym. Teraz musíme zvládnuť prechod z unipolárneho na multikultúrny svet a v tom sú zakotvené všetky rozhodujúce problémy dnešného sveta. Či v politickej, vo vojenskej, alebo v ekonomickej oblasti. Ale k tejto dohode na úrovni multipolárneho sveta bude musieť dôjsť. Riešenie je v tom, že sa musíme dokázať v politickej, ekonomickej aj vo vojenskej rovine prispôsobiť novému zoskupeniu tohto sveta.
- Peter Mihók
- Vyštudoval zahraničný obchod na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Po škole pracoval v Československej obchodnej komore. Pôsobil aj ako obchodný pridelenec československého veľvyslanectva v Maroku. V 80. rokoch sa stal riaditeľom útvaru komerčnej politiky a integrácie v bratislavskej Inchebe. Na začiatku 90. rokov pracoval na Úrade vlády SR, v rokoch 1990 až 1992 bol podpredsedom Československej obchodnej a priemyselnej komory a okrem iného pripravoval vznik samostatnej Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory. Jej predsedom je od jej vzniku v roku 1992. Dve funkčné obdobia (2013 až 2018) zastával funkciu predsedu Svetovej komorovej federácie Medzinárodnej obchodnej komory v Paríži. Okrem toho pôsobil ako viceprezident Asociácie európskych obchodných a priemyselných komôr Eurochambres v Bruseli, v súčasnosti je členom predstavenstva.
