Otec a syn zvládli krízu aj príchod konkurenta. Od jedného stola

Potvrdzujú to aj Jozef Gima starší i jeho syn Jozef Gima mladší, majitelia košického spracovateľa rýb a výrobcu lahôdok. To, že dodnes sedia za jedným stolom, svedčí o tom, že vycítili a navzájom akceptujú svoje prednosti. Otec previedol podnik nástupom voľného trhu po konci socializmu. Aj vďaka kontaktom na banky i úrady. A syn mu už dlhšie udáva nový smer vďaka väčšej orientácii na obchod a marketing.

„Firmu už ťahá syn. Ja som tu viac na kontakty s dôležitými ľuďmi, s ktorými spolupracujeme už dlhé roky. A popritom robím všetko, čo treba,“ hovorí dnes 72-ročný Jozef starší. „Veľmi si cením, že otec bol odvážny a dal mi šancu. Iní moji kamaráti sa dodnes do biznisu svojich otcov naplno nedostali,“ pripája sa syn – čerstvý štyridsiatnik.

Úradník, manažér, biznismen

Rodinný podnik Gimovcov je nástupcom socialistického spracovateľa rýb, ktorý bol vybudovaný hneď po druhej svetovej vojne na zásobovanie východu krajiny. J. Gima starší prišiel robiť do podniku hlavného šéfa už v roku 1984. Z postu ekonomického riaditeľa košického výrobcu liehovín Frucona.

Príležitosť na rozbeh vlastného podnikania sa mu naskytla v roku 1992, keď išla Ryba Košice do privatizácie. J. Gima starší podal ponuku na jej kúpu spolu s dvoma ďalšími manažérkami z výroby a obchodu firmy – Alžbetou Trojčákovou a Vierou Juhárovou.

„Keď chcel po revolúcii nejaký riaditeľ kúpiť svoj podnik sám, cez štát to väčšinou neprešlo. My sme uspeli, lebo sme boli viacerí. Štát mal vtedy rád väčšiu pestrosť,“ hovorí J. Gima starší. Spoluvlastníčky však postupne vyplatil. „Začiatky boli náročné, a preto kolegyne radšej volili istotu skoršej výplaty podielov,“ spomína s tým, že pri privatizácii mu veľmi pomohli jeho skúsenosti zo štátnej správy. Pred manažérskou kariérou totiž v sedemdesiatych rokoch pracoval na pražskom Federálnom ministerstve poľnohospodárstva bývalého Československa.

Po sprivatizovaní nemal podnik ani vyasfaltovaný dvor. Iba udupanú zem.

„V štátnej správe som sa veľa naučil o potravinárstve a ľahšie som si vedel spraviť privatizačný projekt. Po revolúcii som radil aj iným potravinárom,“ komentuje J. Gima starší s dôvetkom, že v boji o prevzatie košickej Ryby veľká konkurencia nebola. „Spomedzi troch podnikov na ryby, ktoré postavil bývalý režim okrem Košíc aj v Bratislave a Žiline, sme boli ďaleko najzaostalejší. Nik iný Rybu Košice nechcel.“

Spomína, že po sprivatizovaní nemal podnik ani vyasfaltovaný dvor. Iba udupanú zem. Odvtedy firma zainvestovala do modernizácie takmer dvadsať miliónov eur. Do súkromných rúk sa podnik dostal s ročnými tržbami šesť miliónov eur a 80 zamestnancami. Do dnešnej päťnásobnej sily mu pomohlo aj spestrovanie výroby. Zo spracovania rýb sa posunul aj do produkcie lahôdkových šalátov či majonéz.

Veľa zohrala aj striedmosť majiteľa. „Popri Rybe som si nový dom nepostavil. Keď mi aj v podniku zvýšili nejaké obkladačky a iný stavebný materiál, na vlastný dom som si ich kúpil,“ spomína otec. A musel byť prísny aj na zamestnancov. Počas prvého pol roka po privatizácii prepustil za podvody a nedostatočné nasadenie množstvo ľudí. Viacerí vodiči rozvozných áut museli odísť po tom, čo zistil, že dolievali vodu do šalátov, aby im nejaké zostali aj na zárobok do vlastných vreciek.

Jozef Gima starší (vľavo) previedol podnik nástupom voľného trhu, potom odovzdal výkonné opraty synovi Jozefovi. Zdroj: Ivan Fleischer

Mladší ťah na predaj

Syn sa k otcovi pridal už v mladosti. Rok po privatizácii nastúpil ako 23-ročný na post ekonomického riaditeľa. Hneď po ukončení ekonómie na Technickej univerzite v Košiciach. Do podniku však chodil na brigády už od gymnázia. Pomáhal vo výrobe i na vrátnici. Počas štúdia si ekonomické teórie skúšal priamo v otcovom podniku. Už vtedy vnímal, že na konkurenčnom voľnom trhu je kľúčová schopnosť predať, a nie vyrobiť.

Od začiatku stavil na novinky a silnejší marketing. Aby si firma udržiavala priazeň odberateľov i konzumentov. To mu zostalo dodnes. V posledných rokoch priniesol na trh tresku s lososom, zdravšiu fit tresku s jogurtom, tresku v črievku či nové majonézy, rad detských produktov alebo exkluzívnejšie výrobky z pravého lososa.

Jozef mladší si veľmi váži otcovu dôveru, ktorý mu odovzdal najvyšší manažérsky post už na prelome milénia. Keď nemal ani šesťdesiat. Videl, že syn má viac energie i odvahy.„Syn vedie vnútro firmy i celý náš obchod. Ja som tu hlavne kvôli kontinuite vzťahov. Pri rokovaniach s bankami i s úradmi dodnes hrá rolu, či je na druhej strane človek, ktorého poznajú už dlhé roky,“ hovorí otec.

Vizitka Ryby Košice
(tržby v mil. €)

1) Začiatkom roka opustili zoskupenie Radoma
2) Koncom roka vstúpil na trh konkurent
3) Plán firmy
PRAMEŇ: Ryba Košice

Pozor na bratrancov

Otec so synom vo firme zásadné rozpory nikdy nemali. „Argumentujeme, ak sa niektorému niečo nezdá, ale sme pragmatici a všetko riešime s racionálnym pokojom,“ hovorí Jozef mladší. Ak mali kvôli biznisu v rodine hustejšiu atmosféru, tak len vtedy, keď bola vo firme aj mama.

„Ženy sú predsa len emotívnejšie,“ spomína Jozef mladší s úsmevom na obdobie, keď jeho mama Eva, ktorá vie dobre po maďarsky, viedla desať rokov maďarskú obchodnú dcéru Ryba Hungaria. Po nástupe krízy a páde forintu však rodina susednú krajinu opustila. A matka už v podniku ďalej nepokračovala.

Kedysi mali Gimovci vo firme aj viac ľudí zo širšej rodiny. No postupne sa s nimi rozišli. „Dnes tu máme len jedného bratranca. Nie je ideálne mať v podniku polovicu príbuzenstva. Veľa ľudí z rodiny od nás očakávalo mäkší prístup, ale my chceme len veľmi pracovitých zamestnancov,“ hovorí Jozef mladší.

V roku 2009 urobil otec zo syna aj najväčšieho spoluvlastníka. Previedol na neho šesťdesiat percent spoločnosti. V rovnakom roku si firma prešla aj svojím dosiaľ najzložitejším obdobím.

Najväčšia skúška

Ryba Košice vtedy opustila veľkú a dlhé roky dobre fungujúcu nákupno-obchodnú organizáciu slovenských mraziarov a lahôdkarov - Radomu. Tú vytvorila hneď po revolúcii štvorica silných mraziarenských podnikov – tri podniky Ryby z Košíc, Žiliny i Bratislavy, ako aj Mraziarne Poprad. Aby si spolu v zahraničí výhodnejšie nakúpili ryby a potom doma predali svoje výrobky. Košičania však pred siedmimi rokmi Radomu opustili, lebo ju podozrievali z uprednostňovania západnejšie situovaných podnikov.

Odchod bol pre firmu hektický. Odrazu si musela ryby nakupovať vo vlastnej réžii. A sama si musela vyrokovať aj dodávky do slovenských reťazcov. Dovtedy sama zásobovala iba menšie siete na východe krajiny.

„Po rozpade Radomy nás reťazce pritlačili do nižších cien a v roku 2009 sme vykázali doteraz našu jedinú stratu 70-tisíc eur. Ale prežili sme a dnes sme ešte silnejší. Lebo samostatne sme mohli rásť oveľa dynamickejšie,“ hovorí Jozef mladší. Na druhej strane neskôr skrachovala a zmizla z trhu nielen samotná Radoma, ale aj Ryba Bratislava.

Zdroj: Ivan Fleischer

Košičania zvládli nákup rýb, hoci ich ročne spotrebujú až tri tisícky ton. Nákupcovia firmy za nimi cestujú až do Číny či Južnej Ameriky. I keď najviac berú zo severoeurópskych krajín a Nemecka.

Od rozpadu Radomy prijal košický podnik vyše stovky nových pracovníkov. Jeho vlastná výroba odvtedy podrástla z necelých sedem na takmer dvanásť miliónov eur ročne. Firma posilnila aj distribúciu syrov, mäsa, zmrzliny či zeleninových a ovocných produktov od iných výrobcov. Lebo okrem reťazcov začala vo veľkom zásobovať aj hotely a reštaurácie.

Gastro prevádzky dnes kryjú tretinu celkových tržieb firmy na úrovni takmer tridsať miliónov eur. Pred rozpadom Radomy predstavovali tržby Ryby Košice iba 17 miliónov eur.

Vďaka piatim skladom po celom Slovensku i sedemdesiatim autám má dnes košická Ryba vyše štyri tisícky odberateľov. Z výrobného podniku pre Radomu dokázala vyrásť na výrazne zákaznícky orientovanú firmu. „Asi rozhodlo to, že sme s otcom len dvaja a rozhodujeme sa veľmi rýchlo. Som ešte mladý, a tak sa nebojím riskovať,“ hovorí syn.

V druhom zachovanom konkurentovi – Rybe Žilina po rozpade Radomy zostalo oveľa viac spoluvlastníkov. Navyše im chýbala nová nástupnícka krv. To sa však pred dvoma rokmi zmenilo. Nielen Rybu Žilina, ale aj ďalší lahôdkarský podnik Partners z Nového Mesta nad Váhom kúpil vplyvný biznismen Jozef Antošík, ktorý pôvodne vyrástol v papierenskom biznise.

Súper z vyššej ligy

A to ešte J. Antošík prikúpil aj popradskú logistickú firmu DC Nordia, aby mohol Košičanom viac konkurovať vo východoslovenskom regióne. Nového silnejšieho protihráča na trhu je hneď cítiť. Už predvlani zdvihol výrobu Ryby Žilina o dva milióny eur na takmer 15 miliónov. A viac ako zdvojnásobil jej zisk na vyše pol milióna eur.

Košičania však v príchode nového konkurenta vidia aj prínosy. „Jozef Antošík zvýšil kvalitu produkcie prevzatých firiem, a to je pre nás len výhoda, lebo sami sa presadzujeme vyššou kvalitou,“ hovorí J. Gima mladší s tým, že žilinský konkurent je len novou výzvou, čo ich samých núti ešte viac pridať. Spočiatku sa Košičania nádejali, že J. Antošík odosobnený od starých sporov vnútri Radomy by s nimi mohol viac spolupracovať na nákupe rýb zo zahraničia.

„Napokon však zo spolupráce medzi nami nič nie je. Naopak, pokračuje ostrý boj ako vždy doteraz,“ hovorí šéf Ryby Košice.

Neustále preťahovanie sa o to, kto bude mať viac mäsa vo svojej prémiovej treske, je to najmenej. Raz prihodia percento nad konkurenta Žilinčania, inokedy zasa Košičania. Známe je aj ich súperenie na festivale Pohoda. Košičania tam boli už v roku 2013 s novinkou tresky v rožku. Žilinčania sa pridali rovnakým ťahákom až vlani. A Košičania sa snažia od Ryby Žilina stále vysúdiť aj odškodnenie za sporné používanie jednej z ich značiek Piknik počas obdobia rozpadu Radomy.

Vo výrobkoch z rýb však nerastie len J. Antošík so svojou značkou Preto, ale aj Košičania so svojimi brandmi Ryba – more zdravia a Piknik. Za ostatné dva roky, ako je žilinský biznismen v brandži, zdvihli východniari tržby z 23 na 28 miliónov eur. Ich predpoklad na tento rok smeruje už k tridsiatim miliónom eur.

Pozeranie po posilách

K novým výzvam Košičanov patrí zvyšovanie ich profitov. Do predvlaňajšieho roku predstavovali ich zisky vždy najviac okolo 150-tisíc eur ročne, ale vlani zarobili už 600-tisíc eur.

Mienia rozširovať aj dodávky pre gastro sektor a pokračovať chcú v inováciách. „Chystáme nové produkty, ale nechceme ich prezrádzať pred Žilinčanmi,“ hovorí J. Gima mladší s tým, že ich firma buduje aj silný online marketing. Zatiaľ má naň štyroch ľudí. Podnik chce otvoriť aj prvú vlastnú rybiu reštauráciu zameranú na mladých ľudí a zdravé stravovanie. Ak sa vydarí, budú pridávať aj ďalšie.

Strategickým plánom podniku je aj rast do zahraničia. Exportom slovenských produktov sa tam kvôli odmietaniu potravín z cudziny veľmi dostať nedá. Dnes vyváža podnik len zhruba desatinu výroby. Najmä tresku pre Slovákov žijúcich v Česku.

J. Gima mladší sa preto pozerá po tom, či by sa v cudzine nedal kúpiť nejaký konkurent. Alebo či by spoločnosť zo zahraničia nechcela s ich firmou sfúzovať do spoločného podniku. „Mienime byť väčší a už dlhšie sa pozeráme po príležitostiach v českom spracovaní rýb,“ zdôrazňuje Jozef mladší.

Či príde rad aj na tretiu generáciu Gimovcov, nie je jasné. „Nemám manželku a deti. Som zatiaľ starý mládenec, lebo frajerky vždy nejako nevydržali moju pracovitosť. Mať chlapa v práci aj v nedeľu, to ženy nemusia zažívať. Ale možno aj preto ide firma tak dobre, ako ide,“ vraví s úsmevom J. Gima mladší.