Mäkké pristátie ekonomiky je neodôvodnená ilúzia

Recesia do eurozóny neprišla. Pod vplyvom extrémne teplého počasia sa európska ekonomika „vyhla guľke“ a politici mali dôvod na radosť. V polovici januára nemecký kancelár Olaf Scholz vyhlásil, že je absolútne presvedčený, že tento rok recesia v Nemecku nebude. Už o pár dní neskôr boli zverejnené čísla exportu či maloobchodu, ktoré však ukázali na najnižšie hodnoty za posledný rok. O ďalší mesiac vyšli čísla HDP, podľa ktorých sa „nemecká ekonomika vo štvrtom kvartáli zmenšila viac, ako sa očakávalo, čo zvyšuje pochybnosti, že sa vyhne recesii“, reagoval Financial Times. V podaní nemeckého kancelára išlo o jeden z mnohých príkladov politickej sebaprezentácie. V skutočnosti je predvídanie ekonomického vývoja omnoho komplikovanejšie.

Nie sú to len chybné odhady nemeckých vládnych ekonómov. Posledné dekády ukazujú, že celá ekonómia ako veda je v kríze. Riešenia ekonomických problémov je možné nájsť iba v teórii. V praktickej rovine je ich realizácia značne problematická a len marginálne úspešná. Stačí sa pozrieť na nedávne ekonomické a finančné krízy.

Stratili sa peniaze

V prvých rokoch 21. storočia ani zásadné zvyšovanie úrokových sadzieb nedokázalo zabrániť vzniku realitnej bubliny v USA. Aj keď už mnohým začalo byť zrejmé, že vznikla bublina s masívnymi finančnými nerovnováhami, centrálni bankári a väčšina ekonómov tvrdili, že situácia je pod kontrolou. Pripomínalo to koniec roka 1929, keď jeden z najvýznamnejších ekonómov doby Irving Fisher povedal: „Národ kráča cestou vysokej úrovne prosperity.“ Namiesto nej však nasledovala najväčšia hospodárska kríza v novodobej histórii.

Podobne v rokoch 2007 a 2008 ekonómovia nielen nedokázali predvídať finančnú a ekonomickú krízu, ale ani nemali nástroje, ako ju zastaviť. V čase trhovej paniky znížili úrokové sadzby na nulu, zaviedli kvantitatívne uvoľňovanie, menové swapy a myriadu ďalších opatrení. Finančné trhy a ekonomika však klesali ďalšie mesiace, až kým kríza neprehrmela. To, čo nasledovalo, bolo však ešte väčšie fiasko. V snahe podporiť slabý ekonomický rast držali úrokové sadzby na nule a prichádzali s niekoľkými kolami kvantitatívneho uvoľňovania. Neúspešne. Najzreteľnejším príkladom toho je Japonsko, ktoré zažilo 26 takýchto kôl. Po 30 rokoch monetárneho uvoľňovania možno konštatovať, že ich vplyv na ekonomiku bol zanedbateľný. To však centrálnym bankám nezabránilo v tejto politike napriek očividným zlyhaniam pokračovať. Skutočne efektívnych nástrojov, ktoré majú k dispozícii, je pramálo.

Paradoxne, až v súčasnosti zažíva Japonsko najvyššiu infláciu za ostatných 40 rokov. Dôvod? Žiadne monetárne stimuly, vyššie ceny energií. Ekonómovia ich významný vplyv však nedokázali predpovedať a nedostatok tovarov a surovín v období vysokého dopytu počas pandémie podcenili. Najmä preto vznikla inflácia, ktorú nikto nečakal. No keď už prišla, stala sa najväčším nepriateľom, ktorého treba poraziť prudkým zvyšovaním úrokov. S najväčšou pravdepodobnosťou však ide o ďalšiu hrubú politickú chybu.

Prečo? Pretože na ekonomickej politike nie je nič exaktné. Centrálni bankári nevedia, či majú úrokové sadzby zvýšiť o percento alebo o dve, či majú zaviesť kvantitatívne uvoľňovanie v objeme dvoch či desiatich biliónov. Súčasná monetárna politika je hádzaním opatrení do systému vo viere, že niečo niekde zafunguje. Pre nedostatok nástrojov ide primárne o psychologickú manipuláciu verejných očakávaní v snahe podporiť agregátny dopyt.

Ak by totiž centrálna banka povedala, že ekonomike hrozí silná recesia, sama by k nej prispela – okamžite by donútila firmy a ľudí šetriť a tým by znížila hospodársky rast. Nech je situácia akákoľvek, scenár hlbšej recesie nikdy neprichádza do úvahy. Úlohou centrálnej banky je ekonomiku podporovať, a preto je jej pohľad na budúcnosť vždy optimistický. Nezávisle od reality. Aby ho podporila, tvrdí, že má v rukách nástroje, ktoré dokážu recesii, deflácii či prepadu finančných trhov zabrániť. Ich vplyv je však limitovaný, a tak sa kľúčovým nástrojom centrálnej banky stal optimizmus.

Ignorancia eurodolára

Tento modus operandi potvrdzuje aj súčasná inflačná debata. Ekonomická teória tvrdí, že najväčším rizikom inflácie sú inflačné očakávania. Ak začnú rásť a ľudia si budú pýtať vyššie mzdy, firmy začnú zvyšovať ceny svojich produktov a služieb a naštartuje sa inflačná špirála. Tento pohľad na infláciu je naivný už len z jedného dôvodu – kam sa stratili peniaze? Ako vôbec môže vzniknúť dvojciferná inflácia bez toho, aby sa výrazne zvýšilo množstvo peňazí v obehu? Nemôže. Teória inflačných očakávaní je od základu chybná.

Ak sa zvýši cena čohokoľvek a množstvo peňazí sa nezvýši, nasledovať nebude inflácia, ale iba krátkodobý cenový šok. Tak ako v prípade cien energií, prepravy a čoskoro aj práce. Vysoká cena spôsobí deštrukciu dopytu, ktorý najrýchlejšie vyrieši problém vysokých cien. Keďže sa v ekonomike rozdeľuje iba nezmenené množstvo peňazí, ekonomická aktivita sa spomalí, pretože spotrebitelia si budú môcť za tie isté peniaze kúpiť menej. Tak, ako sa to deje v súčasnosti.

Tento istý princíp platil aj v polovici roka 2008. Cena ropy vtedy vzrástli na historické maximá 147 dolárov za barel, keď sa za posledný rok zdvojnásobila. ECB bila na poplach a zvýšila úrokové sadzby nad štyri percentá. V skutočnosti však už od leta 2007 prebiehala monetárna deštrukcia a množstvo peňazí v ekonomike klesalo. ECB si však toho nebola vedomá. Už dávno totiž centrálne banky stratili schopnosť merať peniaze v obehu. Bolo to na konci 60. rokov, keď vznikol fenomén eurodolára a kompletne narušil tradičné funkcie centrálnych bánk.

Eurodoláre sú doláre, ktoré sa tvoria v bankách mimo jurisdikcie Fedu. Môže to byť londýnska, tokijská či zürišská banka, ktorá poskytuje dolárové úvery, čím zvyšuje množstvo peňazí v obehu. Práve rozmach takýchto pôžičiek v 70. rokoch minulého storočia založený na rezervách z vysokých exportných príjmov producentov ropy spôsobil, že množstvo peňazí dramaticky narástlo a umožnilo vytvoriť cenovo-mzdovú špirálu. Na vtedajšiu vysokú infláciu bolo treba obrovské množstvo peňazí, ktoré suploval eurodolár. Monetárne podmienky o polstoročie neskôr sú však dramaticky odlišné. Veľká finančná kríza z roku 2008 bola koncom rozmachu eurodolára, čo si vyžiadalo svoju daň v podobe anemického ekonomického rastu a nízkej inflácie, ktoré trvajú už takmer 15 rokov.

Ignorujúc dôležitosť eurodolára je centrálne bankovníctvo súčasnosti založené na teórii 19. storočia. Namiesto merania množstva peňazí v obehu sa opiera o ekonometrické modely, ktoré sú postavené na oneskorených dátach, ako je nezamestnanosť či inflácia. Aj preto je ich reakcia oneskorená a pre ekonomiku často kontraproduktívna. Vzniká tak situácia, že vzhľadom na prednastavený optimizmus centrálnych bánk sa každé drobné zlepšenie makro-ekonomických dát interpretuje ako koniec ekonomického poklesu. Príklad tézy „mäkkého pristátia“ je toho najnovším dôkazom.