Ondrej Smolár: Šport ma učí, ako sa nevzdávať

Celý profesijný život som ítečkár, ale veľkú rolu v ňom zohráva aj šport. Ešte ako druhák-tretiak na gymnáziu som spoluzakladal prvý softbalový tím na Slovensku Sláviu Ekonóm. K softbalu neskôr pribudol bejzbal, aktívne som sa im venoval pätnásť rokov.

Baví ma byť vonku za akéhokoľvek počasia. Zdroj: Archív Ondreja Smolára

Vždy som mal blízko k outdoorovým športom. Baví ma byť vonku za akéhokoľvek počasia. Rád behám v lese v Karpatoch, dáva mi to veľkú energiu a priestor na utriedenie myšlienok. Prakticky každý deň ráno, predtým ako idem do práce, behám hodinu, hodinu a pol. Nebolo to tak vždy, ale pomerne rýchlo som sa stal od behania závislý.

Keď naša dcéra začala študovať v Bostone, zaumienila si, že zabehne bostonský maratón. Je to najstarší maratón na svete, mekka amerických maratóncov. Zapáčil sa mi ten nápad, a tak som navrhol, že sa k nej pridám. Dcéra ma schladila, že na účasť potrebujem zabehnúť prísny kvalifikačný čas, Boston má limitovaný počet bežcov na štarte. Povedal som si, že to aj tak skúsim, a bol z toho dvojročný projekt tréningových príprav. Zrazu malo ranné behanie cieľ. A ja si ciele dávam rád.

Prvý maratón v živote a rovno s úmyslom dosiahnuť kvalifikačný čas na Boston som bežal pred tromi rokmi v Prahe. Na prekvapenie v pohode, žiadna stena. Bežal som to správne tempo, kvalifikoval som sa s rezervou. Mal som rok na prípravu a zobral som ju poctivo. Na štart v Bostone som sa postavil spolu s dcérou a bol to veru super pocit. Aj sebavedomie bolo vyššie, veď som išiel bežať „už“ druhý maratón a vedel som, že mám nabehané. Dúfal som v osobák.

Ibaže to bolo nakoniec inak. Atmosféra ma strhla, prepálil som tempo. Boston je zákerný. Rozbiehate sa dole kopcom, potom prídu kopčeky. Na 35. kilometri je ten najstrmší, HeartBreak Hill. Pod ním ma dcéra zozadu klepla po pleci a s úsmevom obehla. Ja som sa len zmohol na odpoveď, že mi to už nejde. Mal som toho dosť, vôbec som nevládal a neostala mi už žiadna energia. Tesne pred vrcholom som ešte dostal kŕč. Čo teraz? Zaťal som zuby a opakoval si stále dookola: „Nesmieš začať kráčať, maratóny sa nechodia, maratóny sa behajú.“ Nakoniec som to zvládol do cieľa, aj keď som sa poriadne vytrápil. Zabudnime na osobák, Boston som zabehol za 3:33. Reputáciu som si napravoval o šesť mesiacov v Košiciach, tie som dal pod 3:15.

Na maratóny už teraz nechodievam, viac ma lákajú horské behy. Maratón bežíte na asfalte v meste a ja mám radšej les, v ňom najlepšie cítim, ako do mňa vchádza energia. Tento rok na jar som dal cross country Kamzík-Baba-Kamzík: 53 kilometrov, 1 700 výškových metrov. A v lete dva ďalšie traily, nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier a ultra beh Veľkou Fatrou.

Do lesa a do hôr chodím aj na bicykli. S partiou raz do roka jazdíme Transalp, kvalitný etapový pretek, za päť-šesť dní spravíte 300 až 400 kilometrov a 12-tisíc výškových metrov. Je to paráda, prejdete oveľa väčšie vzdialenosti než pri turistike. A tie výhľady! Ale nie vždy je to len romantika. Na jednom Transalpe sa mi v posledný deň hneď po piatich kilometroch odtrhlo uško na prehadzovačke. Skúsil som skrátiť reťaz, nepomohlo. Dlho som sa s tým trápil, dokonca už pri mne zastal pretekový komisár, že zatvárajú trať. Poradil mi, aby som zbehol do mesta v údolí.

Tam som našiel dielňu, kde nado mnou začal krútiť hlavou asi 60-ročný vysmiaty chlapík. On na mňa po taliansky, ja naňho posunkovou rečou. Dopredu ho upozorňujem, že mám len dvadsať eur. Povyťahoval zásuvky, našiel uško, prirovnal ho, povedal, že by to mohlo ísť, a bicykel mi opravil. Znova mu hovorím, že mám len dvadsať eur. Zobral papierik, pozapisoval naň nejaké čísla, zrátal ich, podčiarkol, sedemdesiat percent zľava, dvadsať eur... Mal som také meškanie, že značenie trate bolo už preč. Keď som dorazil do cieľa, kamaráti neverili, že sa mi to podarilo. Ja sa však nerád vzdávam. Vždy existuje nejaké riešenie, len ho treba najprv nájsť a potom už „len“ zrealizovať.

Svoju vášeň pre šport občas prenesiem do pracovného života. Keď pre našich manažérov robím teambuilding, vždy je to o outdoorových aktivitách, ktoré možno ani nepoznajú. Ferrata na Lomničák, bicyklový výlet s tréningom downhillu... Niektorí sa tešia, niektorí možno škrípu zubami. Ale na konci dňa sú vždy nadšení, že to zvládli. Nie je na škodu vyjsť von z kancelárskej škrupinky.