Novembrový snem OĽaNO, len druhý za deväťročnú históriu hnutia, sa plánoval už v lete. Pre médiá sú snemy politických strán vždy zaujímavá udalosť a v tomto prípade ide navyše o najsilnejšiu vládnu stranu, ktorej preferencie sa od volieb nepretržite prepadávajú.
Minulý mesiac sa však už v hnutí o sneme v pôvodnom termíne neuvažovalo a nespomínal sa ani žiadny náhradný termín. Dôvodom bola druhá vlna pandémie. Napokon je všetko inak. Snem sa konal, ak to môžeme snemom vôbec nazývať. OĽaNO o tom poslalo médiám krátku správu po jeho skončení. Snem spočíval v tom, že Igor Matovič dal elektronicky odhlasovať piatim členom predsedníctva predĺženie ich mandátu. Ak by to neurobil, hnutie by porušilo zákon, ktorý prikazuje minimálny počet členov predsedníctva.
Politici sa stále nenaučili dovidieť za najbližšie voľby
Toto a ďalšie viac-menej formálne kritériá fungovania politických strán a hnutí si pred voľbami vydupal Andrej Danko, ktorému I. Matovič dlho ležal v žalúdku. OĽaNO sa prispôsobilo, sformalizovalo členstvo niektorým sympatizantom, zvolalo snem a zvolilo si aj predsedníctvo. Podľa toho, ako sa predseda teraz k týmto orgánom správa, by sa dalo tušiť, že vo faktickom fungovaní hnutia sa ani po zmene zákona nič nezmenilo.
Na historicky druhom sneme boli jeho účastníci postavení v elektronickej voľbe pred dve možnosti: buď súhlasia s návrhom predsedu, alebo nie. Bez diskusie, bez námietok či protinávrhov, veď pred snemom nikto ani netušil, že nejaký snem vôbec bude. Tak ako dlhé roky predtým, Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti ani teraz nevedú vnútri hnutia žiadnu vnútropolitickú diskusiu.
Matovič rozbil politiku a spoločnosť na fragmenty. Vďaka tomu si zatiaľ drží moc
Lenže má ju vôbec kto viesť? Hnutie má len niekoľko desiatok členov, ktorých členstvo vzniklo pre Dankov zákon. Sú príliš zaviazaní predsedovi, vďaka ktorému sa dostali do pozícií, o akých sa im nikdy predtým nesnívalo, a momentálne sú aj príliš zaneprázdnení vládnutím. Môžeme I. Matovičovi vyčítať, že hnutie riadi ako svoju firmu, ale dnes okolo neho neexistuje nikto, komu by to príliš prekážalo.
Politické strany či hnutia majú pritom v demokracii dôležité miesto. O smerovaní krajiny sa nerozhoduje ani tak vo vláde či v parlamente ako na koaličnej rade, kde sa stretávajú lídri koaličných strán. Aj generálneho prokurátora síce volí parlament, ale podľa dohody, ktorá sa najskôr uzavrie na koaličnej rade. Aj preto by nás malo zaujímať, ako sú strany a hnutia riadené a či na ich úrovni fungujú aspoň nejaké demokratické procesy.
