Čím dlhšie budú totiž grécke banky zatvorené, tým skôr bude vláda prinútená začať platiť nejakou vlastnou menou. Ukazuje sa tak, že európska integrácia nemusí a zrejme by ani nemala byť len jednosmerným procesom. To však otáznik razom stavia aj pred všetko ostatné: od britského členstva v únii cez dlhy v Španielsku a Portugalsku až po Schengen.

Na vine je hlavne grécka vládna strana Syriza. Pred januárovými predčasnými voľbami bolo totiž Grécko už takmer za vodou: rástla mu ekonomika i zamestnanosť a rozpočtový prebytok mal v tomto roku dokonca presiahnuť konečný cieľ veriteľov. Inými slovami, Gréci za posledné roky svoju ťažkú herkulovskú úlohu zvládli, ale jej výsledky nedokázali udržať. Nová vláda mala päť mesiacov na predloženie vlastných a dôveryhodných návrhov šetrenia. Nevydalo – napriek tomu, že veritelia v rozpočtových cieľoch na aktuálne roky ustúpili. Neukončením druhého záchranného programu sa grécka vláda pripravila o ďalšie miliardy, ktoré jej veritelia ponúkali. A ďalšie rokovania si sťažila, nie uľahčila – nový program eurovalu bude musieť odobriť niekoľko parlamentov členských krajín eurozóny.

Mnohým pozorovateľom i politikom v takej chvíli dochádza trpezlivosť a uchyľujú sa ku krajným riešeniam. Jedna skupina by Grékom teraz najradšej veľkú časť dlhu odpustila, druhá zasa nechala krajinu zbankrotovať a vystúpiť z eura. Aj zavedenie drachmy by však znamenalo stratu veľkého objemu pohľadávok – grécky dlh by sa stal nedobytným. Obe možnosti by navyše vytvorili veľmi zlý precedens. Prvá pre morálny hazard v ostatných zadlžených krajinách, druhá preto, že z klubu môžu byť jeho členovia vytláčaní podľa nie vopred jasných pravidiel.

Najmenším zlom v tejto zložitej situácii je preto starý známy „business as usual“. Teda rokovania o úsporných opatreniach a reformách výmenou za finančnú pomoc. A azda aj odpustenie malej časti dlhu formou predĺženia doterajších splatností – nebolo by to za posledné roky prvýkrát. Ak nechceme vyššie spomínané extrémy a straty desiatok až stoviek miliárd, je čas sadnúť si znova za rokovací stôl. Aj po stoprvýkrát. Napokon, veď Alexis Tsipras už na väčšinu opatrení pred pár dňami prikývol. Alebo nie?