Niektoré stavby dokážu iritovať tak, že najväčší kritici by ich najradšej zbúrali. Platí to aj o budove Slovenskej národnej galérie v Bratislave (SNG), konkrétne jej neprehliadnuteľného stupňovitého premostenia, ktoré sa postavilo v sedemdesiatych rokoch.
Odvážne dielo architekta Vladimíra Dedečka od začiatku vírilo emócie, k čomu sa v roku 2001 pridalo uzatvorenie priestorov pre nevyhovujúci technický stav. Takto vznikol podnet na premyslenie architektonickej koncepcie celej inštitúcie, ktorý vyústil do súťaže v roku 2005.
Víťazný návrh architektov Martina Kusého a Pavla Paňáka si musel osem rokov počkať na výber dodávateľa stavby, ktorý by sa mal uskutočniť v najbližších týždňoch. Od nasledujúcej prestavby budovy očakávajú autori návrhu oveľa viac než len rekonštrukčné omladenie.
Pavol Paňák a Martin Kusý
Ako ste pristupovali k budove, ktorá vyvoláva také protichodné názory?
Martin Kusý: Predovšetkým sme k nej pristupovali s úctou. Je pravda, že tá stavba je kontroverzná. No je úplne v poriadku, keď sú na jedno dielo rôzne názory. My sme na tej strane, ktorá si myslí, že je to stavba z kategórie pamiatok, a považujeme ju za špičkový výkon slovenskej architektúry. V našej práci sa toto snažíme zohľadniť. Čiže formálne ju zachovávame a dúfame, že sa nám podarilo pridať ešte nejakú hodnotu, ktorú stavba pôvodne nemala.
Pavol Paňák: Väčšina ľudí sa zaoberá vzhľadom tej stavby a jej pôsobením na nábrežie Dunaja. Málo kritikov si však uvedomuje, že jedna z obrovských hodnôt diskutovaného premostenia je kvalita vnútorného výstavného priestoru. Tá je v kontexte európskych či svetových galérií jedinečná. Vonkajší vzhľad, čiže to, že je to celé nahnuté smerom von, súvisí práve s princípom vnútornej priestorovej organizácie. Je zaujímavé, že stavba SNG má podstatne viac obdivovateľov za hranicami než na Slovensku.
Od vyhlásenia výsledkov súťaže na prestavbu SNG ubehlo už osem rokov. Vplýva tento časový posun na vašu prácu?
MK: Keďže máme skúsenosť so Slovenským národným divadlom, ktorého realizácia sa natiahla na vyše dvadsať rokov, tak sme v tomto smere dostatočne „vycvičení“. Podstatná otázka je, čo môže dlhá lehota ovplyvniť. Ide napríklad o technológie, pretože niektoré veci zastarávajú. Všeobecne sa snažíme robiť naše riešenia tak, aby nepodliehali trendom a móde. Potom istá pauza medzi návrhom a stavbou nemusí až tak prekážať. V prípade SNG sme počas tých rokov síce niečo dodatočne menili, ale išlo len o detaily. Koncepcia a náš názor pretrvávajú a ani za ďalších desať rokov by sme to zrejme neurobili inak.
PP: Počas tej osemročnej pauzy sa vo svetovej architektúre udial istý obrat. A síce k tomu, že sa nerobí všetko bez hlavy a výlučne z nových materiálov. Toto hospodárnejšie myslenie sa prejavilo aj u nás, keďže sme sa vrátili k niektorým pôvodným materiálom, čo v prvotnom návrhu nebolo.
Čo je hlavný motív vášho architektonického návrhu?
PP: Zmysel celej prestavby SNG nie je ani tak v zmene výzoru. Náš projekt bol a je postavený na sfunkčnení priestorového potenciálu, ktorý v tomto heterogénnom areáli je a ktorý pre rôzne okolnosti nefungoval. Ide nám o to, aby sa celý objekt stal urbanisticky viac prístupný pre verejnosť. Aby návštevníci mali dôvod prísť do areálu a pohybovať sa po celom prízemí aj bez vstupenky. Pri návrhu nám nešlo o nejaké nové gesto, ale o to, dať nový zmysel existujúcemu priestoru.
Vizualizácia riešenia nádvoria SNG.
Čo má ľudí pritiahnuť do nového areálu národnej galérie?
MK: Náš úmysel je zapojiť stavbu do organizmu mesta. Nachádza sa síce v centre, ale zároveň je na okraji. Preto sme budovu otvorili aj zozadu, bude sa do nej dať chodiť aj z Hviezdoslavovho námestia a od hotela Devín. Areál má byť otvorený pre celú verejnosť. Takto by kultúrna inštitúcia podľa nás mala fungovať.
PP: Celá pôvodná idea je isté odkliatie tohto zamotaného areálu, do ktorého sa ťažko hľadá vstup. Nie je celkom jasné, kde má objekt vstupnú halu, nedisponuje jasnou priestorovou hierarchiou a ešte pred pár rokmi bolo jeho centrálne nádvorie úplne mŕtve. Je to pokus o vytvorenie priateľského prostredia. Nejde teda len o to, či človek cielene príde za výstavou, ale že si tam príde vypiť kávu a nabudúce ho môžu zaujať aj expozície.
MK: Snažili sme sa priestory rozvrhnúť tak, aby tam ľudia nechodili len za kultúrou a umením. Pripravili sme na to podmienky, ale či to bude fungovať, už nie je v našich rukách. To bude závisieť od samotnej inštitúcie. Aj pri národnom divadle bola naša predstava taká, že vstupná hala budovy môže byť otvorená celý deň. Ľudia by tam mohli len tak zájsť, dať si kávu, prečítať noviny a kúpiť si knihu s divadelnou tematikou. Pretože priestor môže vychovávať, len ho treba patrične používať. V budove divadla sú priestory, ktoré by mohli aj zarábať peniaze, ale sú zavreté. Londýnske národné divadlo je otvorené celý deň, sú v ňom priestory prístupné pre verejnosť. Keď tú budovu koncom sedemdesiatych rokov otvorili, boli sme tým fascinovaní a predstavovali sme si, že práve takto by to mohlo fungovať aj u nás. Pretože tak sa robí kultúra.
Čo konkrétne sa podľa vášho návrhu má v SNG zmeniť?
MK: V prvom rade si treba uvedomiť, že to je areál, čiže viacero domov. Riešili sme teda väčší komplex funkcií – premostenie, budovu Vodných kasární, administratívnu budovu, nový depozitár i nové výstavné priestory. Náš návrh má umožniť sprístupnenie časti starého depozitáru pre verejnosť, bude tam viacúčelová sála, kde sa budú môcť konať prednášky a premietania, a to na podstatne vyššej úrovni ako doteraz. Vytvorenie nových výstavných priestorov má umožniť aj inú prezentáciu výtvarných diel. Vzniknú priestory, ktoré sa budú dať využívať aj na iné funkcie, nielen výtvarné.
Vizualizácia pohľadu na SNG od Dunaja.
Ako ste riešili hlukový problém nádvoria smerom k Dunaju?
PP: V pôvodnom projekte sme počítali s kompletným presklením priestoru pod premostením smerom do ulice. Bola však ilúzia, že by sa tak priestor celkom odhlučnil, pretože hluk sa do areálu dostane zhora. Navyše veľká sklenená plocha funguje pod istým uhlom pohľadu ako plná stena, čo je spôsobené odrazom. Nehovoriac o tom, že takto vysoká sklenená stena musí byť staticky zabezpečená, čo by si vyžiadalo podpornú konštrukciu, ktorá by zmenila žiadaný výzor. Vo finálnom návrhu to preto riešime len čiastočným presklením priestoru.
MK: Na nádvorí sme robili množstvo akustických meraní a výšku presklenej steny sme viackrát menili. Akustické testy navyše ukázali, že rozdiel medzi plnou sklenenou stenou a alternatívnymi riešeniami je zanedbateľný. Podstatný je priestorový zisk, vzniknutá atmosféra a adekvátne správanie voči pôvodnej architektúre. Pri riešení nádvoria nám dodala istotu skúsenosť s tým, ako ľudia reagovali na otvorenie vnútorného areálu minulý rok. Vytvorený letný pavilón pritiahol množstvo ľudí napriek tomu, že nebol a zatiaľ stále nie je voči ceste odclonený.
Slovenská národná galéria patrí do veľmi malej skupiny verejných objektov, ktoré boli na Slovensku po revolúcii architektonicky riešené či vôbec postavené. Prečo je to tak?
PP: Je to o chudobe. Aj finančnej. Keď máte istý balík peňazí na stavby, ktoré slúžia verejnému záujmu, tak potom závisí od kvality spoločnosti, ako s nimi narába. Ak si zodpovední ľudia povedia, že tie peniaze treba dať na diaľnice, a majú svoje argumenty, tak tam tie peniaze idú. Potom však nemôžete stavať knižnice alebo múzeá.
MK: Pre príklad, že to môže byť aj inak, sa stačí pozrieť do Česka. S nimi sme napokon boli po revolúcii spoločne na štarte. To, čo sa tam postavilo – nemocnice, školy, knižnice, divadlá, múzeá, galérie, novostavby, rekonštrukcie – s tým sa vôbec nemôžeme porovnávať. Pritom drvivá väčšina stavieb sa tam robila architektonickými súťažami. Bolo zrejmé, že štát naozaj chce kvalitu. Lebo si uvedomuje, že architektúra výrazne reprezentuje spoločnosť. No nehovorme len o štáte. Čo u nás robí súkromný sektor? Investujú sa tu slušné sumy, no ide o nejaké zásadné architektonické počiny? Ten problém je hlbší a nesúvisí len s tým, či je v štátnom balíku dosť peňazí.
Pavol Paňák (64) a Martin Kusý (64) - v roku 1991 založili spoločný architektonický ateliér. Okrem rekonštrukcie a prestavby SNG navrhli a realizovali aj ďalšie veľké projekty – napríklad stavbu Národnej banky Slovenska či novú budovu Slovenského národného divadla v Bratislave. Okrem toho navrhli množstvo obytných a polyfunkčných domov, administratívnych či priemyselných budov.
Foto - Maňo Štrauch, vizualizácie - Kusý - Paňák
Prečítajte si ďalšie články z rubriky Kreatívne.
