Súčasné možnosti prikrášľovania reality na fotografiách sú neobmedzené, a aj sa vo veľkej miere využívajú. Ukazovať realitu takú, aká naozaj je, sa skrátka „nenosí“. Ale ani v 50. a 60. rokoch minulého storočia nebolo zobrazovanie všetkých podôb reality samozrejmosťou. Sociálny dokument už mal vo svete fotografie svoje miesto, ale sústredil sa skôr na krízové a vojnové situácie v spoločnosti. Diane Arbus fotografovala bežnú realitu Ameriky – a napriek tomu jej fotografie sú iné. Inakosť a zvláštnosť sú ich spoločným menovateľom. Fotografie sú nevyestetizované, neprikrášlené, veľmi silné. Diane Arbus pracovala dlhý čas ako asistentka svojho manžela Allana Arbusa, ktorý sa zaoberal reklamnou fotografiou. Dokonalé gazdinky, vyžehlené modely módnej konfekcie či luxusné kožuchy predávané firmou otca Diane. To bol svet, v ktorom sa pohybovala. Od svojho manžela dostala svoj vlastný fotoaparát, ale dlho bol pre Diane Arbus problém vôbec začať fotografovať. Svet reklamy bol pre inteligentnú, citlivú a vzdelanú Diane nezaujímavý a povrchný. Možno nevedela, čo bude fotografovať, čo však fotografovať nechce, to vedela celkom presne. Opustila preto prácu asistentky v manželovom fotoštúdiu a podnikla „výlety do reality“. Prostredie New Yorku pre Diane predstavovalo nekonečné možnosti. Začala si všímať ľudí, ktorí boli do tej doby pre dámu s jej spoločenským statusom neviditeľní. Lacné nočné bary, kabarety, domovy dôchodcov, cirkusy a rôzne varieté – to sú prostredia, v ktorých Diane Arbus tvorila svoje fotografie. Na jej záberoch sa tak objavujú úplne obyčajní ľudia, ale aj ľudia postavení na okraj spoločnosti – transvestiti, delikventi, trpaslíci, prostitútky, ale aj starí ľudia či ľudia s nejakým postihnutím. Často ich fotografuje aj v ich domácom prostredí, zábery sú tak o to autentickejšie a emotívnejšie. Diane Arbus nám prináša pohľad na ničím neprikrášlenú a nevyumelkovanú realitu sprostredkovanú fotografickým médiom – jednoduchým čiernobielym obrazom a silným subjektívnym vkladom autorky.
