No spôsob, akým chce teraz Brusel zjednotiť a zároveň zliberalizovať oddlžovania firiem, je už za hranicami a môže byť pre biznis nebezpečný. Osobitne v krajinách, kde ešte etika biznisu nie je na vysokej úrovni a kde súdy o ekonomických kauzách nerozhodujú veľmi rýchlo a pragmaticky. Slovensko medzi tieto krajiny rozhodne patrí.
Už tu síce nemáme divoké deväťdesiate roky, no zároveň tu ešte nemáme vyzreté biznis prostredie a také silné súdy, aby sa tu dal celý proces odpisovania dlhov oslabených firiem zveriť iba do rúk ich majiteľov a najsilnejších veriteľov. Lebo Brusel práve navrhuje, aby si dlžníci nemuseli dávať vypracovať posudky, ktoré ukážu, či je oddlženie naozaj nutné.
Brusel už nevidí ako potrebných ani správcov. A dokonca by reštrukturalizácie nemuseli odobrovať ani súdy. Tie majú do procesu vstúpiť, až keď dlžníci a veritelia nenájdu dohodu.
Reštrukturalizácie pod dohľadom biznisu, no bez silných súdov, budú produkovať jeden Váhostav za druhým
Únia paradoxne presadzuje anglosaský štýl riadenia reštrukturalizácií s voľnejším dohľadom štátu nad biznisom, no mimoriadne silným súdnictvom v čase, keď je Spojené kráľovstvo na odchode.
Na snahách Bruselu sa dá oceniť, že reštrukturalizácie by boli po novom v celej Únii rovnaké, a tiež to, že po zásadnom zjednodušení a zlacnení ich administrácie by už boli prístupné aj pre menšie podniky. No zároveň treba dodať, že keď sa taký citlivý proces, ako je odpisovanie dlhov, neustráži, následné naprávanie možných podvodov môže byť pre obete oveľa drahšie.
Brusel by si pri zjednodušovaní reštrukturalizácií mal uvedomiť, že nie všetci členovia Únie už na takýto proces dorástli. Lebo na konci dňa sa napríklad na Slovensku môže opakovať jedna traumatizujúca kauza pripomínajúca Váhostav za druhou.
