Oceliari súťažia o to, kto prežije. V Európe ostanú len najlepší

 K tomu sa pridáva klimatická politika Európskej únie, ktorá chce byť svetovým lídrom v znižovaní emisií skleníkových plynov. A často až podozrivo lacné čínske dovozy.

Nadkapacity sú neudržateľné

Produkcia ocele v Európskej únii dosiahla svoje historické maximum v roku 2007 na úrovni viac ako 210 miliónov ton. Tento objem už výrobcovia zrejme nikdy neprekonajú – trend za poslednú dekádu je už klesajúci. Vlani sa výroba strategickej zliatiny využívanej najmä v stavebníctve, ale aj v strojárskom, automobilovom a iných priemyselných odvetviach znovu znížila: dosahuje už len okolo 160 miliónov ton.

Do veľkej miery za to môže stagnujúci svetový dopyt a s ním súvisiace nízke ceny, pri ktorých je výroba ocele neraz stratová. Napriek tomu, že o oceliarstve sa hovorí ako o cyklickom odvetví, ceny ocele sa z krízového prepadu v roku 2009 nikdy nepozviechali. Dnes dosahujú okolo 300 dolárov za tonu, pritom pred krízou to bolo aj štvornásobne viac.

Pokles cien súvisí so slabým dopytom po komodite využívanej najmä vo výstavbe infraštruktúry, budov, železníc a ciest. Niektoré veľké rozvíjajúce sa ekonomiky ako napríklad Rusko a Brazília zažívajú v posledných rokoch recesiu, iné, ako Čína, zasa citeľné hospodárske spomalenie.

A nemusí ísť len o niekoľkoročný pokles, ktorý bude nasledovať znovu svižný rast. Ceny ocele sa nemusia veľmi zvýšiť ani v dlhodobom horizonte, naznačuje Julian Allwood z Univerzity v Cambridgei. Ten tvrdí, že tým, ako sa krajiny sveta postupne rozvíjajú, dochádza ku kumulácii objemu ocele v budovách a dopravných prostriedkoch, ktorý sa dá po skončení ich životnosti znovu využiť. Svet podľa neho už nikdy nebude potrebovať viac výrobných kapacít na výrobu ocele priamo zo železnej rudy, ako má dnes.

V staršej analýze zasa poradenská spoločnosť EY vyčíslila, že využitie produkčných kapacít by muselo narásť na 85 percent, aby bolo odvetvie dlhodobo udržateľné. To sa však nestalo. Naopak, výrobné kapacity sa dnes využívajú len na zhruba 65 percent, pripomína britský týždenník The Economist. Výroba jednoduchšej ocele v drahších krajinách, ako sú štáty Európy a USA, sa tak pomaly končí, hovorí preň Vladimir Sergievskiy, analytik investičnej banky Barclays.

Čínske prísľuby

Aj keď ako nadbytočná sa dá označiť ktorákoľvek nezisková produkcia, najviac takýchto kapacít je v Číne. Tá v čase dvojciferných rastov ekonomiky, silnej urbanizácie a budovania infraštruktúry potrebovala oceľ ako soľ. Dnes, keď už vyrába polovicu svetovej produkcie,