Aj tento dátum, opätovne, ako pripomienku, vytiahol na svetlo udalosť, ktorá hýbala Slovenskom v minulom roku. Reč je o zrušení Mečiarových amnestií, ktoré na istý čas zabrali priestor verejnej diskusie. Veď petíciu, ktorá sa ich týkala, podpísalo takmer 77-tisíc ľudí.
S blížiacim sa dátumom dvadsiateho piateho výročia, a možno aj v nadväznosti na zrušenie amnestií, urobili v októbri Inštitút pre verejné otázky a agentúra Focus prieskum verejnej mienky na vzorke vyše tisíc Slovákov. Výsledky nám ukazujú, že 46 percent ľudí od 18 do 24 rokov si myslí, že rozdelenie ČSFR bolo správne. Opačný názor malo 26 percent opýtaných.
Zaujímavé je porovnanie tohto výsledku s názormi ľudí nad 65 rokov. Z nich rozdelenie ČSFR považuje za správne len 37 percent opýtaných, až 56 percent s týmto míľnikom v dejinách dvoch krajín nesúhlasí. Rozdiel v názoroch dvoch generácií je diametrálny.
Rozdelenie ČSFR - výsledky prieskumu Zdroj: Focus
Prieskum Inštitútu pre verejné otázky a agentúry Focus Zdroj: Focus
Jedným z dôvodov je, samozrejme, vek. Mladí ľudia nevedia porovnať život v ČSFR s dneškom, lebo tú dobu nezažili. Na druhej strane nezažili ani komunizmus či rok 1968, a predsa o nich majú nejaké informácie.
Nadväzujúc na zrušenie Mečiarových amnestií, ktorými žili médiá, politici aj súdy, si dovolím tvrdiť, že mladí ľudia vedia o novodobých dejinách Slovenska a Česka alarmujúco málo. Nechcem, aby to vyznelo, že súdim, či bolo rozdelenie ČSFR dobré alebo zlé. V prvom rade, nič nie je čiernobiele. Navyše, mám sedemnásť a takisto minimum vedomostí, ktoré by mi pomohli otvorene sa prikloniť k jednej alebo druhej strane. Ale stojím si za názorom, že mladá generácia, ktorá 90. roky nezažila, by o tomto období bez vlastnej iniciatívy nevedela takmer nič.
Mečiar sa do dejepisu nezmestí
Kapitoly o Nežnej revolúcii či rozdelení Československa sa nachádzajú na posledných stranách učebníc, a bežnou realitou je, že sa k nim učiteľ počas školského roka, žiaľ, nedostane. Nestihne. Osnovy sú nastavené tak, že ak sa má v deviatom ročníku prebrať všetko od Veľkej francúzskej revolúcie, niečo ako V. Mečiar sa už do hodín jednoducho nezmestí. Veď si len predstavte, za dve hodiny do týždňa musíte odučiť látku, prejsť 128 strán textu, napísať niekoľko písomiek, skúšať približne 23 žiakov v triede, sem-tam strčiť nejaký výlet a nespomínam odpadnuté či suplované hodiny.
Ak je učiteľ hrdina a predsa len sa na koniec knihy dopracuje, výklad učebnice je chabý. Obrázok V. Klausa a V. Mečiara vo vile Tugendhat, na druhej strane fotka Jána Figeľa s textom, že nám dopomohol k členstvu v Európskej únii. Nič, čo by popisovalo mafiánsku éru, únos Michala Kováča mladšieho, vraždu Róberta Remiáša...
Deväťdesiate roky a mečiarizmus sú kontroverzné témy a otázka ako ich učiť je namieste. Je to mladučká história, archívy sú dosiaľ neotvorené, učitelia môžu byť zaujatí – možno, že poniektorí sú stále mečiarovci. Film Únos však musel vzniknúť na základe nejakých faktov, tak ako cyklus Mafiáni, ktorý vysielala RTVS a aj verejná mienka, ktorá tlačila na zrušenie Mečiarových amnestií, sa musela vytvoriť na základe zážitkov, spomienok a faktov.
Nie som dostatočne kompetentná, aby som písala školské osnovy, ale som dostatočne uvedomelá, aby som vedela, že vynechať novodobé dejiny z hodín dejepisu je nezmysel. Vyhýbanie sa takejto citlivej téme môže viesť či k čerpaniu informácií z alternatívnych zdrojov, alebo aj k zabúdaniu a nevedomosti.
Dobrým príkladom je nacionalizmus, ktorý má v dnešných časoch podobu Mariana Kotlebu a jeho ĽSNS. Obdivovanie Jozefa Tisa alebo velebenie Slovenského štátu by mali byť pre Slovákov vystrčeným varovným prstom. Namiesto toho je M. Kotleba alternatívou pre mnohých prvovoličov a Milan Mazurek ideálom pre časť mladých chlapcov.
Keby som nebola videla film Rodáci od Maria Homolku, bola by som považovala slovenských neonacistov, nacionalistov a takzvaných hejSlovákov za problém dnešných dní.
Ako je možné, že mladí ľudia naďalej obracajú svoje nádeje k extrémistom, ako k niečomu novému, čo podľa nich môže viesť k zmene a lepším zajtrajškom? Je to preto, že nepoznajú našu históriu.
Týka sa to aj udalostí ako bola napríklad Nežná revolúcia. Väčšine študentov a detí nie je jasné, čo sa vlastne stalo. Nepoznajú aktérov, dôvod ani priebeh. Opýtajte sa svojich detí, čo pre ne znamená 17. november. Prečo je to štátny sviatok? Nemyslím si, že vám budú vedieť odpovedať.
Slovenská história je krátka, a napriek tomu v mnohom kontroverzná. Spomedzi ľudí sa ozývajú hlasy, že na ňu máme byť hrdí. Ja hovorím, že nemusíme byť hrdí, ale neskrývajme ju. Poučme sa z nej, aby sa už nikdy viac vážne chyby nezopakovali.
