Nová vláda, žiadna šanca

Béla Bugár a jeho kolegovia sa snažia verejnosť presvedčiť, že podpredseda Smeru-SD poverený zostavením vlády sa môže vo funkcii správať autonómne. Podľa Lucie Žitňanskej má P. Pellegrini „šancu sa zapísať ako premiér, ktorý previedol Slovensko zložitým obdobím“.

Treba povedať, že v tomto prípade je želanie otcom myšlienky. Ak sa podpredseda strany stane novým premiérom, jeho autonómia sa končí presne tam, kde sa začína hrozba pre tých, čo sú v hierarchii Smeru nad ním. O tom, že hrozba je reálna, svedčí trestné oznámenie, ktoré podal špeciálny prokurátor Vasiľ Špirko na ministra vnútra a jeho podriadených.

Predstava, že držitelia moci sa budú nečinne prizerať, ako sa okolo nich sťahuje slučka, nie je z tohto sveta. Zo sveta, v ktorom štát je dlhodobo unesený, v ktorom organizovaný zločin dostal svojich ľudí až na úrad vlády, v ktorom bezočivosť zločincov narástla do takej miery, že sa nezastavili ani pred manifestačnou vraždou novinára a jeho snúbenice.

To, s čím sa krajina musí vyrovnať, nie je exces, ale systém, ktorý tu vytvorila a dlhodobo prevádzkuje strana Smer. Pellegriniho vláda s ním nemôže nič urobiť. Optimistický slogan Nová vláda, nová šanca je preto potrebné nahradiť realistickým konštatovaním: Nová vláda, žiadna šanca.

Privlastnenie si štátu

Za čias premiéra Vladimíra Mečiara vládna propaganda forsírovala heslo, že nová republika vznikla pre ľudí. Skeptický hlas ulice k tomu podotkol, že presný zoznam ľudí, pre ktorých vznikla, má predseda HZDS. Keď s odstupom pätnástich rokov prišla strana Smer-SD so sloganom Robíme pre ľudí, opäť to bolo doplnené hlasom ulice, že predseda Fico disponuje kompletným zoznamom ľudí, pre ktorých strana robí.

Časť verejnosti tak pocitovo vystihla situáciu, pre ktorú majú politológovia presný termín: únos (prevzatie, ovládnutie, privlastnenie si) štátu. Čo je situácia, keď kompetencie a práva, ktoré podľa ústavy patria občanom a ich voleným zástupcom, ovládli, prevzali a privlastnili si subjekty, ktoré na to neboli a nie sú oprávnené.

Ivan Krastev, bulharský politológ svetového mena, pri analýze pomerov v krajinách strednej a východnej Európe dospel k poznaniu, že v korupčnom a oligarchizovanom prostredí sa strany menia na podnikateľské subjekty, ktoré predávajú svoj vplyv na rozhodovacie procesy. Toto konštatovanie vystihuje slovenské pomery tak prenikavo, ako keby mal I. Krastev trvalý pobyt v Bratislave.

Od prvej až po tretiu

Viaceré slovenské subjekty, ktoré uspeli vo voľbách, dokázali svoj podiel na vláde premeniť na stranícky či skupinový profit, ale iba jedna strana svoj politický vplyv predávala ešte predtým, ako reálne prišla k moci. Podľa svedectva exposlanca Bohumila Hanzela, ktoré doteraz nikto relevantne nespochybnil, už pred voľbami v roku 2002 obchodovalo vedenie Smeru so svojím potenciálnym politickým vplyvom.

Za príspevok v prospech partaje získali sponzori strany „právo“ nominovať svojich ľudí do prvej dvadsiatky na jej kandidačnej listine, získali „právo“ obsadzovať posty v orgánoch štátnych spoločností i pozície štátnych funkcionárov. Tento spôsob získavania nelegálnych zdrojov charakterizoval predseda Fico slovami: „Zohnal som ich vlastnou hlavou.“

Zdroj: Zsolt Lukács

Od roku 2006, keď sa Smer dostal k moci, jeho konanie v prospech sponzorov či oligarchov už nebolo len abstraktným záväzkom, splatným v budúcnosti, ale realitou, ktorá