Nová realita: stagflácia

Eurozóna vyskúšala kadečo, aby si uľavila od dlhových problémov. Politici a byrokrati, ktorí majú riešenie situácie na starosti, tvrdia, že nimi navrhované opatrenia spolu súvisia a situácii pomáhajú. No kroky, ktoré sú kompromisom protichodných nápadov, nepresviedčajú voličov ani investorov.

Po kalciovke

Keď Európska centrálna banka (ECB) nedávno poskytla komerčným bankám lacné trojročné úvery, zapôsobilo to ako kalciová injekcia. Vzhľadom na nízke úročenie peňazí dostali finančné inštitúcie skvelú príležitosť zarobiť v podstate zadarmo a bez rizika. Veľký objem likvidity z nich prúdil aj do štátnych dlhopisov menej dôveryhodných krajín únie. Umožnil tak výrazne znížiť ich výnosy, ktoré začiatkom zimy mnohých zamrazili.

Prvý efekt bol uvoľňujúci. V prípade Španielska, najobávanejšej krajiny v eurobloku, klesli úroky skoro o tri percentné body. Viaceré štáty, medzi nimi aj Slovensko, využili uvoľnenie na zrýchlený predaj dlhopisov. Španielsko už predalo viac ako polovicu obligácií, ktoré malo v pláne na tento rok. Slovensko dokonca viac ako dve tretiny, čím si na zvyšok roka vytvorilo pomerne komfortnú pozíciu.

No ECB po vypršaní limitu program zastavila. Na finančných trhoch sa to hneď ukázalo. Výnosy španielskych a talianskych dlhopisov od polovice marca opäť stúpajú. Investori požadujú vyššie rizikové odmeny, štátom sa predražuje refinancovanie. Úroky už nie sú ďaleko od hranice, ktorá sa považuje za dlhodobo neudržateľnú. A tak sa znova otvára debata, ako ďalej.

Politici by najradšej hodili čo najviac zodpovednosti za riešenie situácie na menovú autoritu vo Frankfurte. Tá doteraz robila tri veci – hýbala úrokmi, nakupovala dlhopisy členských krajín a ponúkala „akciové“ pôžičky bankám. Všetky tri postupy sledovali dva ciele: aby mali banky likviditu a aby sa kupovali dlhopisy štátov, ktorými trh čoraz viac pohŕdal.