Telo ako stavebný prvok, tvár, ktorej chýbajú hlavné črty. Zamýšľanie sa nad dôležitosťou jedinečnosti ľudskej bytosti práve cez jej absenciu, experimentovanie s víziami medicínskych a vedeckých projektov, aj to je odkaz súčasnej digitálnej fotografie. Fotografia nie je už iba sprostredkovateľom reality. Môže pomocou rôznych technológií vytvárať aj úplne nové a neexistujúce obrazy. Pridávaním či odoberaním určitých fragmentov reality môže digitálna fotografia posúvať vizuálne spodobenia až za hranice ľudskej predstavivosti. Samozrejme, v určitých prácach je tento posun a nahrádzanie minimálne badateľné a fotografia ešte stále pripomína realitu natoľko, že to ani nezbadáme. Inak je to však v rôznych konceptuálnych projektoch vizuálnych umelcov a fotografov, ktorí tieto zásahy zámerne robia viditeľnými, posúvajú ich do krajných polôh, aby diváka upozornili na možnosti ako manipulácie vnímania obrazu, tak aj na niektoré otázky týkajúce sa budúcnosti vývoja vedy.
Umelci Anthony Aziz a Samuel Cucher, autori uverejnených fotografií, pracujú s témou ľudského tela, tváre, ale aj samotnej ľudskej individuality. Interiéry vytvorené z ľudskej kože spájajú pocity intimity s neosobnými obrazmi rôznych chodieb a labyrintov, polemizujú o krehkosti človeka a tendenciách vývoja budúcnosti. V sérii portrétov Dystopia (výraz pre abnormálne správanie sa sústredením všetkého záujmu na inú osobu alebo na seba), pomocou softvéru vymazávajú zobrazovaným osobám ich charakteristické črty tváre, zmyslové orgány, a tým aj celkovú mimiku a charakteristický výraz. Tváre pôsobia neživým a neidentifikovateľným dojmom zanechávajúcim v divákovi rozpačité pocity. Uvedomuje si, že je to manipulácia, no napriek tomu ho nenechávajú ľahostajným. Nejde iba o otázky možných medicínskych zásahov či experimentov, títo autori sprostredkúvajú aj úvahy o individualite človeka v súčasnosti aj s celým jeho sociálnym kódovaním.
