Dvadsiaty siedmy január 2005. To sa ešte mohlo písať Osvienčim. Potom si Poliaci vynútili, že sa to volá Auschwitz. Aby bolo jasné, že oni s holokaustom nemali nič spoločné, že to všetko nacisti, Nemci.
Nie je to však úplne pravda. Rovnako ako v slovenskom, českom či maďarskom prípade. Každý sa inak, iným dielom – niekedy len obyčajným nezáujmom, nepomocou – podieľal na vyvražďovaní Židov nacistami v strednej Európe. Mohli sme – mali sme – proti tomu urobiť viac. Neurobili sme nič alebo len veľmi málo. Viac mohli urobiť aj Spojenci, ktorí nedávali utekajúcim Židom, kým sa ešte utekať dalo, svoje víza. Je januárová noc, rok 2005. Slávi sa Deň oslobodenia tábora v Osvienčime.
Útok na Kapitol nemá precedens ani v strednej Európe
Na mieste, kde boli zavraždené milióny. Hlavný tábor stojí kúsok od mesta, ktoré bolo v medzivojnovom období pekným poľským kúpeľným mestečkom. V Osvienčime som bol niekoľkokrát a jeho spájanie s holokaustom je vlastne nemiestne. Pre mňa nie je tým hlavným symbolom Auschwitz-Osvienčim, kde bola tá „lepšia“ časť koncentračného tábora – v bývalých rakúsko-uhorských kasárňach z červených tehál. Áno, aj tam sa umieralo, ale bola tam aj nejaká nádej na prežitie.
Tá skutočná továreň na smrť je však o kúsok ďalej, v poliach, kde za ostnatým drôtom boli len jednoduché drevené baraky, plynové komory a krematóriá. V Birkenau, po poľsky Brzezinke, ako sa dodnes volá dedinka kúsok od tábora, sa končili koľajnice, tam bola brána, pri ktorej sa vystupovalo z vlakov. Zástupy sa delili na tých, ktorí išli rovno do plynových komôr, a na tých, ktorých určili na otrockú prácu s nepatrnou nádejou na prežitie. Z Birkenau neostalo skoro nič. Nacisti zahládzali stopy, ale aj dnes tam môžete v januárovom mraze vojsť do jedného ubytovacieho baraku. Nebol určený na prežitie. Mrazivý januárový vietor sa preháňa pomedzi dosky a vám je tam všetko jasné.
Po spomienkovej slávnosti, na ktorej sa vtedy zišli štátnici z celého sveta, som ostal na noc. Keď som poslal reportáž do svojich novín, prespal som v malom penzióne v Brzezinke. Na dohľad od drôtov vyhladzovacieho tábora. Bola to jedna z najtemnejších nocí môjho života. Vždy, keď si na ňu spomeniem, obklopí ma ťažko opísateľný pocit úzkosti. Bola to noc, v ktorej sa odohralo to, o čom v predvečer hovoril vtedajší izraelský prezident Moše Kacav: „Ak sa započúvate do ticha, stále počujete krik vraždených.“ Áno, presne to som v tú bezsennú noc v Brzezinke počul. A budem počuť navždy.
