Znie to ako absurdný príbeh. Spolumajiteľ silnej slovenskej finančnej skupiny, teda podnikateľ s výtlakom v stovkách miliónov eur, chce založiť pobočku v Španielsku. Rozhodne sa vybaviť si na Pyrenejskom polostrove aj prechodný pobyt vo vile, ktorú si kúpil v letovisku. Trochu znervóznie, keď ho počas imigračných procedúr posadia medzi zúbožených stroskotancov z Afriky, ktorých práve zadržali na pobreží a preverujú, akou rečou s nimi vôbec môžu hovoriť a či má význam dať im čítať zápis o príchode do krajiny.
Áno, je to absurdná story. No ako možno pochopiť z narážok ľudí, ktorí asistujú prichádzajúcim čínskym podnikateľom pri štarte na Slovensku, ich skutočné zážitky sa od nepríjemne znejúcej vymyslenej príhody nemusia veľmi líšiť. A nemusí to byť iba o čínskych biznismenoch. Historky o tom, ako medzinárodné firmy privedú na Slovensko trebárs špičkového softvérového architekta a ten čaká na doklady spolu s lapenými utečencami, majú roky a akoby neubúdali. TREND môže len špekulovať ako, respektíve za koľko sa také problémy dajú riešiť.
Aj tie tvoria podnikateľské prostredie v krajine. Tak ako inými predpismi, ani imigračnou politikou by žiadny štát nemal selektovať, kto bude robiť biznis a komu sa to neoplatí. Či pre vysoké dane, alebo aby nemusel nevyhnutne odpovedať na otázku, či vie čítať. Netreba na to VIP imigračný úrad, len sa zamyslieť nad procesmi.
Vyberať si, z ktorých krajín investorov vítame a ktorých necháme čakať, je podobne absurdné, ako chcieť si bez argumentov voliť, ktoré odvetvia sa budú rozvíjať v priemysle. Lebo – a na to by nemal zabudnúť nikdy žiadny úradník – v medzinárodnom biznise si vždy vyberá podnikateľ. V malej krajine, z čínskeho pohľadu takmer bez trhu, by na to mali myslieť mimoriadne intenzívne.
