Nie je to prvý raz, čo sa Robert Fico snaží verejnosti povedať, že pre neho nie sú ľudské práva posvätnou kravou. Ale ešte nikdy sa tým nechválil tak, ako teraz.
Na začiatku deväťdesiatych rokov ešte ako mladý právnik spolu s kolegom Milanom Lovíškom preložil z angličtiny základné dokumenty OSN, týkajúce sa ľudských práv. O ich ústavnej garancii prednášal aj študentom práva. V roku 1994 neodolal ponuke Vladimíra Mečiara a zastupoval republiku pred Európskym súdom pre ľudské práva.
Vtedy predviedol svoj „talent“ zastávať a presadzovať dva navzájom sa vylučujúce postoje. Ako politik SDĽ tvrdil, že Mečiarova vláda a koalícia porušili ústavné práva poslanca Františka Gauliedera, ale ako agent republiky konanie poslancov vládnej koalície v Štrasburgu obhajoval.
Zdroj: Danglár
<strong>Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška</strong>
Krátko po tom, čo o funkciu agenta republiky prišiel, uviedol do obehu termín, ktorý má dehonestovať osoby kritizujúce porušovanie základných práv. R. Fico im hovorí – ľudskoprávni svätuškári. Lebo svojich odporcov sa snaží pomenovať čo najurážlivejšie.
Voľakedy politikom, ktorí presadzovali vstup republiky do NATO, hovoril natolezci a tým, čo ho teraz zo všeličoho obviňujú, hovorí pošahanci. Od roku 2002 si vždy pred voľbami našiel príležitosť, aby verejnosti poslal odkaz: My by sme vedeli aj chceli s tým či iným urobiť poriadok, ale Európska únia a ľudskoprávni svätuškári nám to nedovolia.
Minulý rok pred prezidentskými voľbami napríklad tvrdil, že „mimoriadna situácia Rómov si vyžaduje mimoriadne riešenia“, ale tie sa vraj nedajú pre ľudské práva zrealizovať.
Samotný fakt, že premiér vníma práva a slobody ako obmedzujúci koncept, ktorý mu bráni prinášať „mimoriadne riešenia“, je diskvalifikujúci, pretože Listina základných práv a slobôd platí aj na Slovensku od 17. novembra 1990.
Celá druhá hlava Ústavy SR ich garantuje občanom republiky a od roku 2009 je pre Slovensko právne zaväzná i Charta základných práv únie. A ako je známe, predseda vlády sa ujíma svojej funkcie sľubom, že bude „zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života“.
Ústavne konajúci predseda vlády členského štátu únie nesmie ani pomyslieť na to, že krízovú situáciu, s ktorou sa borí jeho krajina alebo európske spoločenstvo, bude „riešiť“ mimo rámca základných práv a slobôd. Bezpodmienečné dodržiavanie listiny, ústavy a charty nie je žiadne svätuškárstvo, ale to, čo odlišuje demokratický právny štát od štátov autoritárnych a totalitných.
