Doteraz po každej voľbe do vyšších územných celkov vždy prišli náreky, že volebná účasť bola opäť nízka, takže zvolení predsedovia a poslanci znovu nedostali od voličov demokratickú legitimitu. No po niekoľkých hodinách sa už strany tešili z výsledkov tak, ako keby išlo o plnohodnotné, a nie drvivou väčšinou voličov odignorované voľby. Frustrácia z nízkej účasti vždy prišla, ale strany ju nevpustili do verejnej debaty. Tento rok nastala zmena. Prekvapujúco veľký počet politikov sa zhodol v názore, že tohtoročné voľby boli referendom, či vyššie územné celky (VÚC) majú zmysel. A záver znie, že pre osem krajov referendum nedopadlo dobre, takže s nimi treba niečo urobiť.

Aj po tohtoročnom prvom kole volieb do samosprávnych krajov je očividné, že o silnom mandáte už zvolených predsedov nemôže byť ani reč. Jaroslava Bašku podporilo ani nie deväť percent oprávnených voličov, Juraja Blanára a Petra Chudíka iba 12 percent. To nie je mandát, ktorý by sa dal označiť za väčšinový. Celkovo to však môže slúžiť ako príklad, čo nastane, keď vládnuca garnitúra a poslanci parlamentu niečo zbabrú. V roku 2001 nielenže nerozdelili krajinu na prirodzené regióny, ale v neskorších rokoch im neposkytli ani kompetencie, aby samosprávne kraje mohli mať hlavné slovo na svojom území. To, čo od štátu dostali, bola úradnícka agenda, akú môže spravovať ktokoľvek. Konsenzus, ktorý vznikol po tohtoročných voľbách, že z ôsmich samosprávnych krajov tu nikdy nič nebude, je založený na rezignácii.

Hlasy volajúce po úplnom zrušení VÚC sa podobajú na hlasy, ktoré svojho času volali po zrušení Úradu pre štátnu službu. Ten zriadili v roku 2002, aby sa urobila prietrž politickým nomináciám a funkcie v štátnej správe obsadzovali odborníci. Lenže keď sa prijala novela, že výberové konania nebude robiť úrad, ale samotné ministerstvá a ďalšie inštitúcie, tak sa konania zmenili na frašku. Politici vybrali výberovú komisiu a tá vybrala vopred vybraného nominanta. Po štyroch rokoch takejto praxe sa politici zhodli, že Úrad pre štátnu službu treba zrušiť, lebo „nefunguje“. Tak sa aj stalo, ale ak teraz žije niekto s pocitom, že s rodinnými a politickými nominantmi je odvtedy všetko v poriadku, nech sa hlási u ministra Jahnátka.

Redukcia počtu samosprávnych krajov na tri či štyri môže zredukovať počet ich zamestnancov a priniesť aj nejaké úspory. Ale určite neprinesie to, aby samosprávne kraje boli niečím viac ako úradníckymi štruktúrami, ktoré boli, sú a zostanú úplne ľahostajné občanom.