Od nevkusných zámočkov k svetovým stavbám

Ako sa zmenila slovenská architektúra po páde socializmu?

Zmena režimu úplne zmenila aj podmienky v stavebníctve. Tesne po páde socializmu nastal väčší romantizmus, ľudia mali pocit, že chcú mať úplne iné domy, všetko socialistické považovali za zlé. Často to vyústilo až do extrémneho nevkusu. Dnes si už bohatí ľudia nechcú stavať len zámočky s vežičkami, ale sledujú aj dianie vo svete.

Peter Szalay Zdroj: Maňo Štrauch

V čom je najväčší rozdiel?

Predtým sa výstavba aj architektúra plánovali centrálne. Rozhodlo sa, kde sa bude rozvíjať aký priemysel, a podľa toho sa stavalo. Teraz je to, naopak, až také rozdrobené, že na susediacich pozemkoch vyrastajú úplne odlišné stavby. Každý hľadá len ekonomicky najlepšie využitie svojho pozemku. Nevzniká tak niečo logické, čo tiež nie je pre architektúru najlepšie.

Voláte po kompromise?

Ak by sme sa začali blížiť ku kompromisu tým, že by sme sa pozerali globálnejšie na priestor na úrovni mesta alebo mestskej štvrte, určite by to pomohlo. Na súčasnej architektúre mi prekáža aj to, že sa málo súťaží. Súťaže sú pritom jedným z najlepších spôsobov, ako priniesť nové myšlienky a podporiť architektúru.

Nie je to aj tým, že na rozdiel od iných krajín u nás štát okrem diaľnic nestavia takmer žiadne verejné stavby, kultúrne či spoločenské?

Určite, ale aj súkromníci môžu vypísať súťaž, ktorá im ukáže lepší a možno aj lacnejší spôsob riešenia, no ťažko ich k tomu nútiť. Aj štát má súťaže často postavené tak, že nie je dôležitá architektúra, iba cena. Mohli sme to vidieť napríklad pri bratislavskom Starom moste, kde bola súťaž len o tom, kto to najlacnejšie postaví. Nebola architektonická súťaž, čo je absurdné, keďže ide o dosť výrazný architektonický mestotvorný prvok. Je škoda, že za tých 20 rokov v spoločenských a kultúrnych stavbách zaostávame. Napríklad v Česku postavili štyri-päť naozaj skvelých knižníc, na Slovensku vznikla jedna menšia, univerzitná knižnica v Nitre, a teraz sa chystá v Prešove. U nás zatiaľ prevládajú byty a čisto komerčné veci. Ale možno ani nie je potreba, veď máme ešte veľa kultúrnych domov zo socializmu, ktoré chátrajú a nie sú využité.

Skúsme sa pozrieť na vydarené stavby po páde socializmu.

Osobne mám radšej menšie projekty alebo také, kde architekti mohli experimentovať alebo hľadať nové formy. Napríklad architekti Ján Studený a David Kopecký navrhli v Senci niekoľko zaujímavých chatiek. Podobne mladí architekti z ateliéru N/A realizovali viacero originálnych rodinných domov. Ale aj predstaviteľ staršej architektonickej generácie Ivan Matušík vytvoril niekoľko pekných rodinných domov – za jeden z nich v Nitre pod Zoborom získal vlani cenu Dušana Jurkoviča.

A z väčších projektov?

Vydarený je napríklad bytový komplex Rozadol v Ružinove od Petra Moravčíka a Juraja Šujana, bytový komplex Octopus na Záhradníckej ulici od Petra Sticzaya- -Gromského. A dajme tomu aj Eurovea, aj keď patrí medzi kritizované masívne stavby, nakoniec pekne vyriešila nábrežie a podporila jeho oživenie.

Našli by sme vydarené väčšie projekty aj mimo hlavného mesta?

Napríklad mám rád Stanicu Záriečie v Žiline, kde postavili sálu S2 z pivových debničiek, je to zaujímavý experiment. Takisto prestavba synagógy v Žiline alebo Kunsthalle z plavárne v Košiciach. Práve aj takéto projekty, kde sa pracuje so starou architektúrou, ktorá sa nejakým spôsobom zhodnotí, sú v súčasnosti jedným zo svetových trendov. A je škoda, že u nás sa väčšina bývalých industriálnych objektov zbúrala bez toho, aby sa zrekonštruovali, prestavali alebo dostavali a vzniklo by niečo zaujímavé a zároveň charakteristické, čo zachová ducha miesta.

Peter Szalay Zdroj: Maňo Štrauch

Čoho je najväčšia škoda, že sa zbúralo?

V Bratislave je najväčšia škoda všetkých industriálov, pretože už nám tu skoro nič nezostalo. Ľúto mi je aj zničenia obchodného domu Slimák, ktorý sa síce nezbúral, ale prestavali a nadstavali ho takým spôsobom, že dnes v ňom už nevidíme pôvodnú jednoduchú a čistú architektúru.

Ako sa dá využiť takýto priemyselný objekt? Premena čaká zrejme v najbližšom čase napríklad bývalý pivovar Stein.

Je to presne budova, ktorá by sa dala zaujímavo architektonicky vyriešiť s tým, že by sa niektoré časti zachovali, využíval by sa ich charakter a zároveň by sa tam dala dostavať nová moderná architektúra. Tieto priemyselné objekty sú priestorovo také veľkorysé, že tam nie je problém vložiť čokoľvek nové. Samozrejme, dôležitá je architektonická kvalita nových zásahov.

Čo je, naopak, príkladom nekvalitných stavieb alebo takých, ktoré sa nehodia do prostredia?

Z nových ma škrie River Park, hoci niektoré z tých domov sú zaujímavé alebo sú tam pekné interiéry, ale je to ukážka prístupu postaviť čo najviac na čo najmenšom priestore. Veža pri Auparku je zas príkladom, že si mesto nedáva pozor na to, ako vyzerá jeho panoráma. Je škoda, že u nás politici a úradníci nedokážu veľký kapitál ustrážiť. Víťazstvo kapitálu nad reálnymi možnosťami a potrebami prostredia vidieť na viacerých projektoch po celom Slovensku a zjavným sa stalo aj vo Vysokých Tatrách.

Prečo je dôležité mať špičkovú súčasnú architektúru?

Je ukážkou, že mesto žije a vyvíja sa, aj keď sú pekné mestá aj bez súčasnej architektúry. Bratislava je však malé mesto, nemôžeme sa hrať na metropolu ani v porovnaní s okolitými hlavnými mestami ako Praha, Viedeň či Budapešť. A, samozrejme, je pre spoločnosť a ekonomiku dobré, keď sa stavia. Avšak stavať sa dá rôznymi spôsobmi a asi by nám prospel návrat ku kvalitnejšiemu remeslu a využitiu toho, čo tu máme, aby nebolo všetko z dovozu. Hoci v súčasnej globalizácii sa to môže zdať ťažké.

River Park v Bratislave

Zaostávame za európskou architektúrou až tak výrazne?

Občas sa tu postaví niečo, čo sa vyrovná svetu. Sme malá krajina a nie sme tí, ktorí prinášajú trendy. Skôr trendy spoznávame a vieme ich niekedy aj dobre a zaujímavo využiť. Za tých dvadsať rokov vznikli aj stavby, ktoré obleteli svet. Napríklad už spomínaní Ján Studený a David Kopecký zaujali renomované odborné časopisy rodinným domom v Stupave. Bol to experiment, ktorý mal steny z kopilitu, čo je niečo ako sklobetón. Žiaľ, asi o tri roky majiteľ nevydržal žiť v takomto otvorenom dome a vymenil to za štandardnú murovanú stenu. Ohlas mala teraz aj žilinská synagóga, ktorá dostala cenu nemeckého časopisu Bauwelt ako jeden z najlepších európskych projektov obnovy.

Chýbajú však väčšie projekty, ktoré by pritiahli viac pozornosti.

Skôr sú to menšie projekty, keďže sa tu nestavajú verejné zákazky, a predsa len je pre architekta väčšia výzva, keď navrhuje koncertnú sálu alebo niečo so zaujímavejším využitím než obchodné centrum alebo administratívna budova, kde sa pozerá skôr na funkčnosť. Aj keď napríklad sídlo Slovenskej sporiteľne pri Kuchajde patrí k výborným administratívnym stavbám so zaujímavými myšlienkami, napríklad otvoreným vnútorným dvorom.

Ak sa pozrieme na najväčšie spoločenské stavby, ktoré sa u nás robili, napríklad hokejový alebo teraz futbalový štadión, znesú medzinárodné kritériá?

Nehovorím, že hokejový štadión je nekvalitná stavba, ale nesúhlasím, že sa štadióny stavajú v centre. V súčasnosti takéto stavby patria niekam pri diaľnici, blízko letiska, pretože priestor v centre mesta je pre návštevníkov nepraktický z hľadiska parkovania, dodržiavania nočného pokoja a podobne. Hala by mala byť väčšia, ale musela sa vtesnať do daného priestoru. A tiež súťaže prebehli dosť narýchlo, pritom sú to v poslednom čase asi najvýznamnejšie verejné stavby. Škoda, že sa o nich nediskutovalo. Ale to sú skôr problémy politicko-korupčné, nejde o architektúru.

Chýbajú nám mecenáši modernej architektúry?

V európskom kontexte väčšinou najväčšie spoločenské alebo kultúrne stavby postavil štát, iné je to v Amerike, kde to robí aj súkromný sektor. Uvidíme, či aj u nás bude štát tým, kto to bude regulovať a zároveň dokáže niečo veľké postaviť. Najobdivovanejšie pamiatky vznikli v totalite, keď rozhodol pápež alebo kráľ, že sa to postaví. Teraz ich obdivujeme, ale chceme, aby to tak bolo?

Líši sa súčasná bytová výstavba zásadne od kritizovaných panelákových sídlisk?

Práve je prekvapujúce, že kvalita novostavieb často vôbec nie je lepšia. Aj z projekčnej stránky, aj čo sa týka vyhotovenia. Je dobré, že je to pestrejšie, ale opäť je problém, že predtým to bolo všetko naplánované a vôbec sa nemusela riešiť veľkosť pozemku, dalo sa k tomu pristupovať veľkorysejšie, dnes chce každý využiť svoj pozemok tak, aby čo najviac zarobil. Potom vzniká nekoncepčné bývanie, a tým sa znižuje aj jeho kvalita.

NC Slimák

Začínajú si to ľudia uvedomovať?

Predtým bola iná predstava o budovaní sídlisk, prevládalo oddelenie funkcií a domy utopené v zeleni. Dnes sa to mení a je prirodzenejšia aj väčšia hustota. Myslím si, že sídliská boli dobre naplánované, pretože dávajú veľký potenciál, aby sa prostredie zlepšovalo. Aj Petržalka vznikala ako nové mesto a nemôžeme to brať tak, že za 30 rokov vznikne pekné mesto.

Doteraz úplne chýbal záujem o vytváranie verejného priestoru, dnes sa to už stáva veľkou témou.

A práve na sídliskách sa pekne ukazuje, že vtedy najviac kritizované veľké prázdne priestory, ktoré medzičasom zaplnila zeleň a parčíky, dnes ľudia chcú zachovať a bojujú proti tomu, aby sa tam stavalo. Takto sa nevedomky vrátili k pôvodnej myšlienke projektu spred 30 rokov. Ľudia si začínajú uvedomovať prostredie a hodnoty, ktoré má, a chcú sa podieľať na tom, aby to bolo lepšie.

Rodinný dom v Stupave