Keby ste testovali bezpečnosť áut či hračiek ako Európska únia testuje banky, pravdepodobne by ste už dávno sedeli vo väzení, napísal minulý týždeň po zverejnení záťažových testov európskych finančných ústavov stĺpčekár denníka Financial Times Wolfgang Münchau. Celú situáciu možno pritom len ťažko opísať lepšími slovami. EÚ má skrátka za sebou zasa jeden nepodarený pokus o nápravu vlastného imidžu, ktorý rýchlo stráca lesk. Záťažové testy mali dokázať, že finančný systém eurozóny stojí na pevných základoch a dlhová kríza, ktorá otriasla pred pár mesiacmi celou Európou, nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo, a to ani v prípade, že by sa mala v dohľadnom čase opakovať alebo by sa k nej pridala ešte hospodárska recesia. Už z tohto je jasné, že snahou európskej dvadsaťsedmičky bolo nasadiť ružové okuliare obchodníkom na finančných trhoch a nie naštartovanie skutočných zmien v bankovníctve, ktorého stabilita naďalej zostáva zdrojom obáv. Európska únia stále nechápe, že silné politické vyhlásenia a podobné hurá akcie ako záťažové testy už po problémoch Grékov, ktorí vodili celý kontinent za nos dlhý rad rokov, nefungujú. Ak skutočne nie je cieľom akejkoľvek politickej snahy transparentne riešiť skutočné problémy, verejnosť aj odborníci, ktorých ostražitosť citeľne zvýšili finančné i hospodárske krízy, to pomerne rýchlo odhalia. Stalo sa tak aj teraz, keď sa o pramalej dôveryhodnosti záťažových testov hovorilo na titulných stranách európskych denníkov niekoľko týždňov pred zverejnením výsledkov. Aj keď záťažové testy mali hneď niekoľko problémov, jeden z nich jasne vyčnieva nad ostatnými. Na začiatku úvah o problémoch finančného systému eurozóny stáli dlhy a práve dlhy mali byť hlavným cieľom skúmania. Namiesto toho sa však stal pravý opak a obchodovanie s dlhopismi je najväčšou Achillovou pätou testov. Nejde ani tak o to, že EÚ v simulovaných scenároch dosť podcenila prípadné dosahy bankrotu niektorých členských štátov, ale ide predovšetkým o vybranú metodiku. Únia sa totiž rozhodla zamerať iba na tzv. obchodné portfóliá finančných ústavov, nie na vlastné účtovníctvo. Práve v ňom však banky držia takmer 90 percent dlhopisov, a to až do času splatnosti. Dosah testov národných dohľadových orgánov tak bol v skutočnosti len zanedbateľný. „Na tomto teste nevidím nič záťažové. To je asi rovnaké, ako keby ste poslali banky na víkend, nech si užijú,“ povedal agentúre Reuters krátko po uverejnení výsledkov testov Stephen Pope, šéfstratég spoločnosti Cantor Fitzgerald. Sám sa hodlá z celej šlamastiky dôkladne poučiť a ak teraz uvidí, že Španieli a Portugalci začnú po odhalení výsledkov testov na burzách obchodovať veľké objemy akcií, bankových titulov sa začne rýchlo zbavovať. Španielsko a Portugalsko pritom S. Pope nespomína náhodou. Španielsko je totiž krajinou, kde záťažový test dopadol vôbec najhoršie a s nedostatkom kapitálu má problém hneď päť bánk. Na prvý pohľad sa to zdá ako veľmi malý počet, aj keď tamojšie finančné ústavy tvoria drvivú väčšinu európskych „prepadlíkov“, ale opak je pravdou. Napospol ide o malých lokálnych hráčov, ktorí sa ani neobchodujú na burze, pritom každý, kto len v posledných týždňoch párkrát otvoril noviny, vie, že španielsky finančný systém je prehnitý oveľa viac. Rovnakým prípadom sú aj nemecké landesbanks, ktoré sa pokladajú za najväčší európsky sklad toxických aktív. Zo 14 testovaných nemeckých finančných ústavov však neprešiel len jeden, a to Hypo Real Estate, čo je zhruba rovnaké prekvapenie ako to, že zajtra vyjde slnko. Posledná banka, ktorá v testoch prepadla, je grécka štátna ATEbank, ostatné grécke finančné ústavy uspeli bez najmenšieho náznaku problémov. Predovšetkým z bezproblémového prekĺznutia nemeckých bánk však cítiť, že politici sa zachovali k trhom a verejnosti obzvlášť cynicky. Nemecko je totiž v súčasnosti pokladané za jediný šperk, ktorý eurozóna má. Správy o problémoch nemeckého finančného sektora, ktoré nepochybne existujú, by však aj na túto zažitú prax vrhli tieň. A to politici nepotrebujú a už vôbec nie v období, keď nútia vlastných voličov poriadne si utiahnuť opasky. Objasnenie skutočného stavu európskeho a najmä nemeckého finančníctva by nepochybne nebolo dobrou správou pre trhy a politici by voličov len ťažko presviedčali, že treba sanovať ďalšie a ďalšie banky. Na druhej strane by však šlo o katarziu, ktorá by Európu zbavila takmer všetkej záťaže vo finančnom systéme. Takto budú toxické aktíva v bankách driemať bez povšimnutia len o chvíľu dlhšie, ale keď explodujú, narobia o to väčší neporiadok. Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.
