Životopis P. Pavlisa naznačuje, že jeho najdôležitejšou kvalifikáciou na post ministra bola stranícka knižka. Ako manažér sa nemá čím chváliť. Akurát tak kontaktmi na Andreja Babiša, s ktorým ho spájajú dlhoročné obchodné väzby. Dodnes s ním vlastní prepravnú spoločnosť vo veľkej miere závislú práve od Babišovej chemičky Duslo Šaľa. A práve jej rezort hospodárstva priklepol najväčšiu investičnú pomoc za posledné roky. O tom, ako veľmi špičkám Smeru na schválení stimulov záležalo, svedčí narýchlo prijatá nepriama novela zákona, utajený režim a ignorovanie aj do oči bijúceho konfliktu záujmov.

Pavlisov talent na konflikt záujmov má však hlbšie korene. V roku 2002 zažaloval Fond národného majetku a o mesiac si sadol do jeho dozornej rady. Samozrejme, aj tu vraj bolo všetko v poriadku. A to, že firme neskôr požičal peniaze na pokračovanie sporu s fondom a zúčastnil sa valného zhromaždenia, keď už spoločnosť patrila schránke z karibského daňového raja, je podľa neho len nedorozumenie.

Napriek tomu sa P. Pavlis držal ministerského kresla. Aj vďaka neochvejnej podpore premiéra Roberta Fica, s ktorým spoluzakladal stranu Smer. No keď v čase vrcholiacej krízy okolo Váhostavu vyšlo najavo, že P. Pavlis dohodil upratovacie kšefty svojmu švagrovi, stal sa pre stranu politicky neudržateľný. Ako je však v Smere-SD zvykom, neodchádza kvôli rodinkárstvu, ale aby zabránil „škandalizovaniu svojho mena a mena strany“.

Nasleduje tak príklad Zuzany Zvolenskej alebo Pavla Pašku, ktorí takisto neskončili pre pochybenia, ale aby ukončili mediálnu kampaň vedenú proti nim. Nie ministri sú teda na vine, ale novinári a opozícia, keď poukazujú na ich prešľapy. A ako dobré holuby, aj odídení ministri sa vracajú. Najčastejšie späť do parlamentu alebo na teplé miesto niekde v závetrí, kde vyčkajú do ďalších volieb.

P. Pavlisa zrejme čaká rovnaký osud. Premiér ani nenaznačil možnosť, že by sa mal vzdať poslaneckého mandátu. A v strane Smer je slovo predsedu alfou a omegou. Otázkou tak zostáva, čím je P. Pavlis pre R. Fica taký dôležitý, že kvôli nemu vydržal aj viacnásobnú kanonádu médií a opozície a odvolanie zaobalil do frázy „politickej zodpovednosti“. Nech už je to čokoľvek, pre premiéra to musí mať veľkú cenu.