Nesmie sa to zopakovať

Po celý čas, ktorý trávim v autobuse, bojujem so strachom. Po všetkých tých filmoch, dokumentoch, učebniciach a knihách s vojnovou tematikou sa obávam, že nasledujúce hodiny nezvládnem. Emócie ma zlomia, položia a ja utečiem so slzami v očiach. Srdce mi búši do rebier a hlava neustále blúzni o morálnej dileme, s ktorou sa stoj čo stoj musí vyrovnať. Idem dobrovoľne a dokonca s určitým vzrušením na miesto, kam viac ako dva milióny ľudí prišli bez možnosti výberu. Zavlečení, týraní, ponížení a s nulovou predstavou o tom, čo sa bude diať.

Bezstarostnosť pred bránou

Nervozita neprechádza ani pri čakaní v nekonečnej fronte. Návštevníkov je tu neúrekom. Mladí, starí, muži, ženy. Mala by som sa tešiť, že sa toľko ľudí zaujíma o históriu, ktorá sa dotýka nás všetkých, a merali cestu až sem zo všetkých kútov sveta. Vrásky mi vytvára iba smiech a nadšené úsmevy či bezstarostná vrava, ktorá vôbec neodzrkadľuje moje vnútorné rozpoloženie. Osvienčim predsa nie je atrakcia. Teda, nemal by byť.