Po debakli Davida Camerona, ktorému účasť britských vojakov v prípadnej americkej operácii proti sýrskemu režimu prezidenta Bašára Asada zakázal parlament, sa najbližším spojencom Baracka Obamu na kontinente stal Paríž. Nie je to až také prekvapivé, Francúzsko má vo východnom Stredomorí svoje dlhodobé záujmy. Napriek tomu aj francúzsky prezident Francois Hollande zdôraznil potrebu počkať na správu z vyšetrovania tímu inšpektorov OSN.

Jeho postoj ocenili v závere týždňa všetci ministri zahraničných vecí EÚ, ktorí sa zišli v litovskom Vilniuse. Ich dlhšie plánovanej schôdzke nakoniec Sýria vládla podobne, ako sa nevyhnutne dostala na program samitu skupiny G20.

Zástupcovia EÚ, ktorými boli v Petrohrade šéf komisie José Barroso a „európsky prezident“ Herman Van Rompuy, si sýrsku tému pôvodne neželali. Ich hovorcovia a spolupracovníci v týždni pred samitom pred novinármi zdôrazňovali, že G20 nie je fórum na riešenie strategických geopolitických problémov, že sa má zaoberať ekonomikou.

H. Van Rompuy s J. Barrosom sa chceli pochváliť ekonomickou obnovou EÚ po hospodárskej kríze, ale v Petrohrade všetko zatienili spory medzi USA a Ruskom, teda B. Obamom a Vladimirom Putinom o zásah v Sýrii.

Že sa títo dvaja štátnici nedohodli a zrejme sa ani dohodnúť nemohli, bolo nakoniec viac než jasné. A svojich európskych kolegov o postoji Washingtonu príliš nepresvedčil ani minister zahraničných vecí John Kerry, ktorý z Petrohradu prišiel do litovského Vilniusu. Po štyroch hodinách diskusií zazneli v sobotu z úst šéfky európskej diplomacie Catherine Ashtonovej dve zásadné veci. EÚ je presvedčená, že sa chemický útok stal a že zaň s veľkou pravdepodobnosťou nesie zodpovednosť režim Bašára Asada. Podľa európskych ministrov však ešte treba počkať na výsledky vyšetrovania inšpektorov OSN.

A predovšetkým – európski ministri zahraničných vecí v spoločnom vyhlásení silne zdôraznili potrebu naďalej rokovať v rámci OSN. Otázku, ako riešiť situáciu, keď Asadov ruský dodávateľ zbraní a spojenec blokuje pre prípadný zásah Bezpečnostnú radu OSN, však EÚ necháva na Spojených štátoch.

Zaujímavý je tiež postoj Severoatlantickej aliancie, teda vojenského zoskupenia, kam spolu s USA patrí aj značná časť krajín Európskej únie. Generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen jasne vyhlásil, že na základe spravodajských informácií, ktoré má, je presvedčený nielen o tom, že 21. augusta na predmestí Damasku zabíjali civilistov chemické zbrane, ale osobne tiež o tom, že zodpovední sú Asadovi ľudia.

Napriek tomu podľa A. F. Rasmussena však nemá najsilnejšie vojenské spojenectvo sveta v sýrskej kríze inú úlohu než raketami Patriot pomáhať s obranou južných hraníc svojho člena Turecka a ponúkať svoje bruselské ústredie ako miesto na dialóg. Ambivalentnosť postojov členských krajín potom niekdajší dánsky premiér vychvaľoval s tým, že práve určitá pomalosť a komplikovaný proces pri prijímaní dôležitých a nejednoduchých rozhodnutí sú silou demokratických krajín.

Európska únia je najväčší darca humanitárnej pomoci ľuďom, ktorých kríza v Sýrii vyhnala z domovov a nepochybne chce potrebným pomáhať aj naďalej. Reálnu predstavu o tom, ako konflikt skončiť, či už pomocou amerických obmedzených „trestných“úderov či bez nich, má však EÚ rovnako malú ako zvyšok sveta.

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.