Američania so sebou priniesli potrebné know-how a západnú podnikateľskú kultúru, ktorá v podniku chýbala. Od svojho príchodu sa U.S. Steel tešil aj podpore zo strany štátu, ktorá sa ospravedlňovala postavením košickej fabriky ako kľúčového zamestnávateľa na východe. Lenže s týmto výsadným postavením prichádzajú aj povinnosti, na ktoré, zdá sa, Američania zabúdajú.
Košický U.S. Steel nie je sociálny podnik, okolo ktorého musia všetci chodiť po špičkách a nekriticky sledovať, čo sa okolo fabriky deje. Najmä ak sa na verejnosť dostávajú informácie, v akom stave košická železiareň aktuálne je. Investičný dlh vo výške jednej miliardy eur, zastarané technológie, ktorými nedokáže konkurovať špičkovým hutám v Európe, a neschopnosť presadiť sa v kľúčovom automobilovom priemysle sú jasným znakom, že americký koncern slovenskú dcéru zanedbáva.
Nevyhnutné investície do ekologizácie výroby si zase firma nechala čiastočne zaplatiť štátom v rámci memoranda spred štyroch rokov. Jeho podpis bol v tom období nevyhnutný, ak železiarne nemali skončiť v rukách ruských investorov s neistou víziou ďalšieho rozvoja. Je však nepochopiteľné, prečo v čase, keď U.S. Steel v rozpore s memorandom prepúšťal ľudí, rokoval o predaji a neinformoval o svojich krokoch zamestnancov, vláda schovávala hlavu do piesku.
Samostatnou kapitolou je (ne)komunikácia košického U.S. Steelu, ktorý odmieta odpovedať na otázky nielen novinárom, ale necíti ani potrebu vysvetliť svoje kroky poslancom slovenského parlamentu. Problémom košických železiarní dnes je, že nikto nevie, čo s nimi Američania urobia.
Táto neistota je rovnako zlá pre samotný podnik, ako aj jeho zamestnancov. U.S. Steel by sa mal jasne rozhodnúť, či chce v Košiciach zostať, a ak áno, začať do podniku investovať. Inak znižuje jeho hodnotu a tiež možnosť, že nájde seriózneho investora so záujmom ho ďalej rozvíjať a spraviť z neho špičkovú fabriku schopnú konkurovať tým najlepším oceliarňam v Európe.
Ak však Američania zostať nechcú, nech to povedia jasne a predajú fabriku čím skôr. Aktuálne totiž len predlžujú agóniu, ktorá škodí nielen podniku a jeho zamestnancom, ale aj celému regiónu. Pretože v dnešnej dynamickej dobe nestačí podnik vlastniť, ale oveľa dôležitejšie je pripraviť ho na rýchlo sa meniacu budúcnosť. V tomto americkí vlastníci zlyhávajú.
