Neregulovaný chaos: hotely u nás platia za rádiá a TV 10-krát viac ako na Západe

Zníženie DPH za ubytovacie služby prichádza po dlhých rokoch intervencií turistickej brandže. Slovensko je totiž jedna z troch krajín v Európe, ktorá túto sadzbu zníženú nemá. Hotelieri už roky poukazujú na to, že ťažko si udržať konkurencieschopnosť, keď je v okolitých krajinách DPH za ubytovacie služby sedem až desať percent a u nás dvadsať.

Pritom nejde o konkurencieschopnosť z hľadiska cien ubytovania, ale vytvárania finančných zdrojov na investície či platy zamestnancov. Tých majú hotely v zahraničí pri rovnakom obrate a o polovicu nižšej DPH podstatne viac než slovenskí ubytovatelia.

Rekreačné poukážky sú zase iný príbeh. O tých sa hovorí už takmer pätnásť rokov ako o nástroji na podporu domáceho turizmu. Akurát že vtedy bola úplne iná situácia. Posledné roky sa slovenskí hotelieri na nezáujem domácich hostí sťažovať nemôžu, v zariadeniach tvoria až dve tretiny ubytovaných. Ak niečo potrebuje štátnu podporu, tak je to zvýšenie povedomia o Slovensku v zahraničí, aby rástla i návštevnosť krajiny. Tu Slovensko v porovnaní so susedmi už roky ťahá za kratší koniec. Napríklad maďarské hotely mali trikrát toľko prenocovaní zahraničných hostí ako slovenské. A české päťkrát viac.

Rakúske radšej ani spomínať nebudeme, tam je toto číslo dvadsaťnásobne väčšie. Slovenských hotelierov už roky trápia aj iné problémy, ktorých riešenie by ocenili viac než zavedenie rekreačných poukážok. Jeden z tých, ktoré im najviac „zvyšujú adrenalín“, sú licenčné odmeny, teda poplatky za verejný prenos.

Na Slovensku desaťnásobne viac

Všade, kde sa dnes človek pohne, hrá nejaká hudba – z rádia, televízie alebo namixovaná z iného nosiča. V obchode, kaviarni, bare, u kaderníčky, v hoteli. To všetko je verejný priestor, pričom audiovizuálna produkcia je verejný prenos. Majitelia zariadení za to, že púšťajú hudbu alebo televízny program, respektíve za to, že majú vo svojej prevádzke rádioprijímač alebo televízor, platia koncesionárske poplatky a za súbor televíznych programov poplatky operátorovi tak ako aj domácnosti.

Keďže vysielanie šíria vo verejnom priestore, platia (alebo by mali platiť) ešte aj licenčné odmeny za autorské práva z vysielanej hudby a obrazu, a to organizácii či organizáciám, ktoré združujú autorov, výkonných umelcov a producentov. Na Slovensku sú to podľa autorského zákona organizácie kolektívnej správy (OKS).

V prípade koncesionárskych aj licenčných poplatkov sa platí za jednotlivé prijímače, takže ak má prevádzka – napríklad kaderníctvo – jeden televízor, platí len zaň, ale ak má hotel päťdesiat izieb a v každej z nich televízny prijímač, tak by mal platiť za všetky, respektíve podľa obsadenosti, teda podľa toho, koľko ich môže byť potenciálne počas roka pustených.

Tak to funguje všade v Európe. Kde je teda problém? Až by sa chcelo povedať, že v typicky „slovenskom“ riešení