Nenormálna tradícia

Paradoxne, tak ako sa mi v pamäti vekom rozširoval priestor, ďalšie spomienky bledli rýchlejšie. Pamätám si len na množstvo podôb dvojakého života, ktorý sme žili. Moja triedna učiteľka, s ktorou sme na jar ’68 na školskom dvore sadili Stromy republiky a ku koreňom dávali papieriky Dubček – Svoboda = náš vzor, sa potom stala novou predsedníčkou strany s úlohou organizovať previerky učiteľov.

Môj otec, o ktorom bolo známe, že chodí každú nedeľu do kostola, a našťastie nebolo známe, že po večeroch počúva Hlas Ameriky, sa po čase dobrovoľne prihlásil za podpredsedu podnikového ROH (Revolučné odborové hnutie) a stal sa aj vedúcim Brigády socialistickej práce na pracovisku, aby svojim trom synom zvýšil šancu na prijatie na vysoké školy.

Tak to bolo, až dokým neprišla znova ďalšia spoločenská eufória, ale už trvala kratšie. V novembri ’89 boli niekoľko týždňov plné námestia, to nadšenie sa dalo prirovnať k roku 1968 a nenasledovala žiadna tvrdá normalizácia. Prišiel len ďalší plíživý