Nemecký ekonóm Hans-Werner Sinn: Buďme k Británii štedrí

Kritik politiky nízkych úrokov Európskej centrálnej banky, ekonóm s typickou briadkou. Hans-Werner Sinn prednášal v Brne na pozvanie Ekonomicko-správnej fakulty Masarykovej univerzity. TREND bol pri tom.

V rozhovore sa dočítate

Či Nemecko zvládne odstaviť zároveň jadrové i uhoľné elektrárne
Že problémom eurozóny je pomer cenových úrovní medzi severom a juhom
Prečo by zrušil Pakt stability a rastu i Fiškálny kompakt
Prečo by EÚ nemusela príliš tlačiť na voľný pohyb pracovných síl s Britániou
Že zahraničná migrácia by mala byť voľná, ale integrácia utečencov môže trvať celú generáciu

Práve ste prednášali o nemeckej energetickej revolúcii. Prečo sa Nemecko rozhodlo vyradiť jadrové elektrárne a prechádza skôr na špinavé pálenie hnedého uhlia? Cunami ako vo Fukušime vašim jadrovým elektrárňam asi nehrozí...

Podľa mňa je to úplne iracionálne. Myslím si, že Angela Merkelová to rozhodnutie urobila, pretože cítila, že je to nálada ľudí, voličov. V tom čase boli akurát voľby v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko. Chcela ich ovplyvniť v prospech vlastnej strany CDU.

Neohrozí táto zmena nemecké ciele znižovania emisií CO2? Kde boli Zelení v tomto spore?

Strana Zelených v Nemecku je proti jadrovej energii, pretože vznikli v 60. rokoch, ešte v období studenej vojny, keď bojovali proti jadrovým zbraniam. Obavy o globálne klimatické zmeny prišli až oveľa neskôr. Na to zareagovali tak, že teraz chcú odchod tak z fosílnej, ako aj z jadrovej energie. Tým sa dostávajú do krajiny nikoho. Obnoviteľné zdroje, ktoré máme, sú veľmi volatilné. Môžu byť do siete integrované len v tom prípade, že tam máte aj bázickú energiu z fosílnych palív. Tá kompenzuje výpadky, keď vietor nefúka alebo slnko nesvieti. Je to veľmi nákladný dvojitý systém, ktorý vytvárame.

Hans-Werner Sinn Zdroj: Miroslava Spodniaková

Ste veľmi kritický k politike Európskej centrálnej banky (ECB), jej nízkym úrokovým sadzbám a kvantitatívnemu uvoľňovaniu. Avšak jediný cieľ ECB je udržiavať infláciu blízko dvoch percent. Prečo jej to zazlievate?

Úlohou ECB definovanou v Maastrichtskej zmluve je cenová stabilita, teda nulová inflácia. Dve percentá vznikli až v čase, keď bolo inflácie príliš a banka si povedala, že bude tolerovať rast cien „do dvoch percent“. Z tejto tolerancie potom vznikol cieľ. Bola to voľba samotnej ECB. Chápem, že to centrálna banka chce, aby sa v rámci Európy upravili relatívne ceny. Teda aby juh Európy relatívne zlacnel a sever zdražel. Inflácia by tiež pomohla čiastočne odbúrať vysoké zadlženie. Ale ja sa obávam, že táto politika kriví investície ako nejaký centrálny plánovač. Garancie za dlhy jednotlivých krajín známym výrokom „urobíme všetko, čo bude potrebné“ [aby sme zachránili euro, pozn. TREND] – to je vlastne pre investorov poistenie proti bankrotu štátov zadarmo. Vedia, že môžu nakúpiť dlhopisy rizikových krajín a v najhoršom prípade ich vykúpi ECB.

Prečo je to problém?

„Sú ľudia, ktorí hovoria, že je to výhoda, ak ste lacnou krajinou, lebo vám to pomáha exportovať. Ale s takouto logikou by sme mali naše tovary predávať asi zadarmo. To je absurdné.“

V takom prípade do vládnych sektorov periférnych krajín prúdi oveľa viac úverov, ako by to bolo pri čisto trhových podmienkach. Taká vec by napríklad nikdy nenastala v USA, kde Fed [americká centrálna banka, pozn. TREND] nesľubuje nakúpiť dlhopisy napríklad Kalifornie, keď má tento štát problémy. Americká centrálna banka nikdy nekúpi žiadne dlhopisy žiadneho členského štátu.

Hans-Werner Sinn Zdroj: Miroslava Spodniaková

To nás privádza k už tradičnému problému dlhovej krízy v eurozóne. Ako sa podľa vás mala manažovať lepšie?

Lepšia stratégia by bola odpustenie dlhov a odchod z eurozóny. V prípade Grécka sme im mali namiesto prešľapovania na mieste trvajúceho dlhé roky umožniť bankrot a vystúpenie z eura. Vtedy by mohli devalvovať svoju novú menu a cenovo sa prispôsobiť.

Čiastočné odpustenie dlhov súkromných veriteľov prišlo v roku 2012. Nestačilo to?

Plus bolo ďalšie odpustenie záväzkov formou zníženia úrokov na záchranné pôžičky na nulu a predĺženie splatností. V hodnote ďalších desiatok miliárd eur. Ale zjavne to nebolo dostatočné. Stále nie sú schopní uniesť vlastné zadlženie.

Expanzívnu menovú politiku zvyknete kritizovať z pohľadu sporiteľov, ktorým sa znižujú úrokové sadzby. Úspory však ľudia nedržia len na bankových účtoch, ale skôr vo forme akcií a dlhopisov, ktoré v čase nízkych úrokov rastú, nie?

Väčšina ľudí nenakupuje akcie. A v prípade dlhopisov tiež strácajú. Síce hodnota súčasných dlhopisov rastie, ale budúce výnosy z nových cenných papierov sú nižšie. Bežní ľudia, ktorí nemajú veľké majetky, investujú skôr do takýchto nástrojov s fixnou úrokovou sadzbou. Mohli by si kúpiť aj akcie, ale nerobia to, nie je to v Nemecku populárne. Majú nejaký sporiaci účet s nízkou úrokovou sadzbou. Spolu s infláciou to potom znamená citeľnú redukciu ich bohatstva.

Hans-Werner Sinn Zdroj: Miroslava Spodniaková

Niektorí ekonómovia hovoria, že ak by bola ECB vo svojej politike agresívnejšia, úroky by už spolu s infláciou mohli rásť.

ECB bola aktívna najmä v asymetrickom poskytovaní peňažných zdrojov, čo vidno na bilanciách jednotlivých centrálnych bánk, najmä v periférnych krajinách. V princípe im to umožnilo tlačiť peniaze a požičiavať ich miestnym bankám a vládam. Nebola to teda všeobecne expanzívna menová politika ako napríklad tá amerického Fedu. Táto pomoc postihnutým krajinám však vytvára negatíva v dlhodobom horizonte. Znižuje im motiváciu na úsporné opatrenia, znižovanie miezd a cien, aby sa znovu stali konkurencieschopnými. Juh eurozóny zažíva štrukturálnu krízu. Keď vzniklo euro, zasa zažil inflačnú a úverovú bublinu. Tým stratil konkurencieschopnosť. A každá pomoc centrálnej banky len oslabuje trhové sily, ktoré ho nútia k tomu, aby sa ozdravil.

Súčasné nastavenie vytvára pri jednej skupine krajín kapitálové deficity a pri iných prebytky. Nemyslíte si, že svoj diel spoluzodpovednosti majú aj krajiny s veľkými prebytkami, ako je napríklad Nemecko?

Samozrejme. Nemecký prebytok je príliš veľký a nijako krajine nepomáha. Lebo Nemecko je príliš lacné. Odhady hovoria o podhodnotenosti nemeckého eura o 17 – 19 percent v porovnaní so zvyškom menovej únie. Aj euro samotné je podhodnotené. To potom vytvára umelo veľké exporty. Za ktoré v skutočnosti nič nedostávame, do veľkej miery len akumulujeme pohľadávky voči ostatným centrálnym bankám v eurozóne. V princípe tak za vývoz volkswagenov platí nemecká Bundesbanka.