Nemecko stavilo na chybnú hospodársku stratégiu. Teraz ťahá Európu do recesie

Hotel San Pietro Positano, označovaný za kúsok talianskeho raja medzi morom a nebom, má vypredané. Prežíva najlepší rok v histórii, hoci priemerná cena za jednu noc je 1 800 eur. Až do polovice októbra je plne obsadený. „Dva roky nikto nemohol prísť, teraz prichádzajú všetci,“ povedal spoluvlastník hotela pre Financial Times. Jedným z dôvodov enormného záujmu je slabé euro, ktoré do stredozemných krajín láka veľké množstvo amerických turistov. „Báli sme sa, že bez čínskych a ruských turistov by sme mohli mať problémy, nezažívame však to, čoho sme sa obávali,“ povedala prezidentka talianskej národnej federácie -cestovného ruchu a turizmu Marina Lalliová. 

Excelentná turistická sezóna sa nekoná len v Taliansku. Júlová obsadenosť hotelových izieb na Malorke je 93 percent, päť percentuálnych bodov nad predpandemickým júlom 2019, tvrdí domáca hotelová asociácia. Európsky cestovný ruch je obrovskou vzpruhou pre ekonomiku južanských krajín. Potvrdili to aj piatkové dáta HDP, ktoré šokovali nárastom v druhom kvartáli – prevýšil akékoľvek očakávania. Juh Európy, najmä Španielsko, Taliansko a Francúzsko, výrazne rastie, zatiaľ čo sever vrátane baltských krajín a Nemecka zažíva stagnáciu. Južná rasť eurozóny sa raduje, no ekonómovia sa pýtajú: Čo sa stane, keď sa skončí leto?

Zima prichádza

„Toto leto predpovedáme len malé zvýšenie rastu z cestovného ruchu, cestovania a ubytovania, keďže žmýkanie reálneho príjmu naberá na tempe, čím sa tlmia diskrečné výdavky [nepovinné, bez ktorých sa osoba môže zaobísť – pozn. TRENDU] spotrebiteľov,“ povedala vedúca oddelenia ekonomiky rozvinutej Európy v -Credit Suisse Veronika Rohárová. A súhlasí s ňou množstvo ďalších ekonómov. „Robustný nárast HDP eurozóny v druhom štvrťroku spôsobilo opätovné otvorenie sektora služieb, ktoré zamaskovalo zhoršenie vo väčšine ostatných častí ekonomiky. Očakávame, že trojnásobná rana vysokej inflácie, prísnejšej menovej politiky a energetickej krízy zaženie ekonomiku koncom tohto roka do recesie,“ píše analytická spoločnosť Capital Economics. Ekonómovia Goldman Sachs a JPMorgan majú pre spoločný trh podobné pochmúrne očakávania. „Je to ako sledovať vznikajúcu autonehodu, pomaly horiacu krízu,“ povedala európska ekonómka nemeckej poisťovne Allianz Katharina Utermöhlová. „Na rozdiel od pandémie je nepravdepodobné, že v budúcom roku dôjde k výraznému oživeniu,“ dodala. Z čoho pramení pesimizmus ekonómov? Dôvodov je mnoho, no takmer všetky sa začínajú v Nemecku.

Zlyhanie vysnívaného modelu

Berlínska vláda založila svoj ekonomický model pre 21. storočie na dvoch kľúčových princípoch: pokračujúcej globalizácii a lacných energiách. V trende ekonomických udalostí po páde komunizmu to dávalo zmysel. Hladné socialistické krajiny od Poľska po Čínu chceli profitovať z ekonomických výhod trhového prostredia, a tak sa otvorili zahraničnému kapitálu. Globalizácia sa od 90. rokov minulého storočia stala dominantnou hospodárskou stratégiou prakticky celého sveta.

V súčasnosti to znie nepredstaviteľne, no celé 90. roky Nemecko vykazovalo sústavné deficity obchodnej bilancie. Globalizačné tendencie mu však velili, aby sa jeho hospodárska politika opäť raz zamerala na vyššiu konkurencieschopnosť a podporu exportu. Keď sa nemecký ekonomický motor naštartoval, nakopol sa k obrovskému 20-ročnému výkonu, keď ešte minulý rok dosiahol prebytok bežného účtu úroveň 7,4 percenta HDP. K podpore proexportnej politiky mu výrazne pomohol vznik eurozóny ako nového a veľkého trhu jednak pre nemecké produkty, ale aj pre nemecký kapitál. No najväčším odbytiskom Nemecka sa postupne stali dve najväčšie ekonomiky sveta: Spojené štáty americké a Čína. K úspechu na týchto trhoch mu pomohli okrem lacnej výroby vo východnej Európe ešte lacnejšie zdroje energie prúdiace v čoraz väčších objemoch z Ruska.

Energetická závislosť Nemecka od Ruska sa začala už v 70. rokoch minulého storočia ako následok „Ostpolitik“ kancelára Willyho Brandta s cieľom normalizovať vzťahy s východnou Európou. Počas studenej vojny Nemecko vymieňalo svoje technológie za lacný ruský plyn, ktorého cena bola výrazne nižšia než cena plynu dovtedy hlavného európskeho producenta – susedného Holandska. Pred pádom komunistického režimu dovážalo Nemecko až polovicu svojho zemného plynu práve z Ruska. 

V roku 2020 dosiahol ruský plyn nepredstaviteľné dve tretiny podielu na celkovom nemeckom importe. A to napriek dlhodobej a vytrvalej kritike Spojených štátov. Stratégiu kancelárky Angely Merkelovej najhlasnejšie kritizoval Donald Trump: „Nemecko je úplne pod kontrolou Ruska, pretože odtiaľ bude dostávať 60 až 70 percent energie. A povedzte mi, či je to vhodné, pretože si myslím, že je to pre NATO veľmi zlá vec. Nemyslím si, že by sa to malo stať.“ S kritikou však Donald Trump prišiel až po tom, ako Rusko vojensky napadlo Gruzínsko a neskôr obsadilo aj ukrajinský Krym. Berlínom to vtedy nepohlo. No pre chybné kroky Nemecka teraz trpí celá Európa.

Väčšina krajín východnej Európy, možno okrem Poľska, sa zobudila s ešte väčšou závislosťou od ruských palív. Bol to dôsledok zdedenej infraštruktúry nasmerovanej na východ, potreby významných kapitálových investícií aj vzdialenosti od iných zdrojov energií. To boli hlavné dôvody, pre ktoré sa východoeurópske štáty neponáhľali svoje energetické zdroje diverzifikovať. Pre Nemecko to však bol iný príbeh a vedome chcelo na globálnej úrovni pomocou lacných ruských energií docieliť konkurenčnú výhodu pre svoju ekonomiku. 

Berlín až po vypuknutí vojny na Ukrajine pochopil, akú chybnú stratégiu zvolil. Práve v čase nedostatku ruských energií sa ukázala aj ďalšia strategická chyba v podobe plošného odstavovania jadrových elektrární. Európsky motor, jedna z najexportnejšie zameraných ekonomík sveta, ostal fungovať s energetickým mankom. A to sa rýchlo prejavilo na jeho ekonomickej výkonnosti.

Nemecká ekonomika je už v recesii