Monumentálny pamätník v Berlíne, realizovaný v rokoch 1998 – 2005, patrí medzi ikonické diela architekta Petra Eisenmana. Nie je to miesto pamäti, ako sme zvyknutí v prípade tradičných pamätníkov. P. Eisenman vytvoril priestor, krajinu, ktorú začlenil do existujúcej mestskej štruktúry. Rovnako ako pri projektovaní jeho architektonických diel, môžeme aj tu vidieť Eisenmanov dôraz na mnohovýznamovosť, dielo je komplexnou štruktúrou navrstvených symbolov. Zaujímavé je, že naratívna komplexnosť tu stojí v kontraste k jednoduchosti a formálnej čistote architektonického riešenia. Ďalším výrazným momentom pamätníka je nový pohľad na problém site-specific situovanosti diela v rámci existujúcej mestskej zástavby.
Čo nám chce P. Eisenman povedať týmto objektom – prostredím vyrobeným z množstva betónových kvádrov rôznych výšok zoradených v pravidelnej štruktúre? Vieme, že má koncentrovať pamäť na deportované a zavraždené židovské rodiny. Ide mu v prvom rade o zachytenie momentu, keď je človek človekom a prejavuje rešpekt a toleranciu k druhým. No zároveň tu ide o naznačenie hranice, za ktorou sa človek dokáže zmeniť na zviera. Jednou z nosných ideí monumentu je odkaz, aká nenápadne tenká vie byť táto hranica.
Peter Eisenman (1932)
je jedným z najvplyvnejších súčasných architektov. V roku 1967 založil Institute for Architecture and Urban Studies, za ktorý získal mnohé svetové ocenenia. Aktuálne pôsobí ako profesor na univerzite Yale. Žije a pracuje v New Yorku.
Ďalšie práce vo verejnom priestore
Monument pre monument
Socha muža je výtvarným riešením revitalizácie verejného osvetlenia na Rondeli – kruhovom objazde v Žiline, pod ktorým sídli kultúrne centrum Stanica Žilina-Záriečie. V pozadí tejto pozoruhodnej verejnej intervencie stáli práve ľudia z centra. V roku 2008 tak mohol maďarský umelec Ištván Csákány osadiť na vrch 20-metrového stožiara verejného osvetlenia figúru muža v nadživotnej veľkosti, ktorá drží v rukách solárny panel. Cez deň naakumulovaná energia osvetľuje sochu v noci. Starý kandeláber tak získal po rokoch svoju takmer pôvodnú funkciu.
Do basy!
Umelec vystupujúci pod menom Roman Týc, člen umeleckej skupiny Ztohoven, sedí vo väzení za svoju intervenciu do verejného priestoru v Prahe. Pred piatimi rokmi autor vymenil označenia panáčika na 50 semaforoch pre chodcov. Nahradila ich napríklad postava s fľašou, bez jednej nohy, so psom alebo postava matky s dieťaťom. Napriek pozitívnym reakciám verejnosti bol umelec po viacerých súdnych uzneseniach odsúdený a bola mu udelená pokuta 142-tisíc českých korún, ktorú odmietol zaplatiť, a preto mu bol udelený trest odňatia slobody na jeden mesiac.
Svetlo namiesto spreja
Light graffiti je formou umenia vo verejnom priestore, kde umelci projektujú vizuálne sety priamo na architektúru v meste. Poľsko-maďarská multimediálna dvojica ElektroMoon na festivale umenia vo verejnom priestore Narracje v poľskom Gdaňsku odprezentovala svetelnú šou na budovu, ktorá bola v tom čase vo výstavbe. Konštrukcia stavby sa autorom stáva inšpiračným zdrojom, projekcia programovo pracuje s rozostavaným stavom budovy a okoloidúcim ponúka neobvyklý pohľad na vznikajúcu architektúru.
Ručné práce
Typicky ženským príspevkom k téme umenia vo verejnom priestore je nová forma a využitie ručných prác – guerilla štrikovanie. Spočíva v obštrikovávaní objektov vo verejnom priestore. Často sú to nenápadné a neškodné formy skrášľovania, napríklad obštrikovanie pouličných lámp, stromov v parku, smetných košov, lavičiek a iných objektov nachádzajúcich sa na verejnom priestranstve. Radikálnejšie prejavy tohto guerillového hnutia ukázali, že za necelú hodinu sa dá obštrikovať aj zaparkované policajné auto.
Foto - Archív, Tomáš Džadoň, Dušan Dobiáš
