Nečakajú na štát, školstvo menia sami

No kde by takéto schopnosti získal? V škole asi ťažko, ak sa jeho názory ignorujú a on sa bifľuje fakty bez reálneho kontextu a schopnosti pracovať s informáciami. K zmene tohto stavu prispievajú nápady mladých učiteľov, ktorí chcú deti motivovať a viesť ich k vlastným názorom.

Proti frustrácii

„Celý proces výučby pedagógov je nastavený na typ učiteľa, ktorý deťom prináša vedomosti. Stojí pred tabuľou a žiaci si píšu poznámky. Tento systém je zastaraný, pretože žiak má dnes obrovské možnosti, kde si môže vedomosti nájsť,“ vraví Katarína Pázmány (na úvodnej fotografii), ktorá pracuje ako koordinátorka a lektorka v Komenského inštitúte.

Jej práca za dá zhrnúť do jednej vety: Snaží sa inšpirovať učiteľov, aby za stav školstva prebrali zodpovednosť. Čerstvá absolventka psychológie prekypuje nápadmi, organizuje iniciatívnym učiteľom workshopy a pomáha im odhaliť silné stránky, motiváciu k práci a odvahu učiť inak. To znamená učiť záživnejšie a spôsobom, pri ktorom môže byť žiak učiteľovi rovnocenným partnerom.

Školstvo stále žije v predstave, že žiak by mal len poslušne sedieť a nediskutovať

Podľa K. Pázmány sú učitelia obyčajní smrteľníci s bežnými problémami. Keď nedávno robila s učiteľmi dotazník, zistila, že viac než polovicu z nich netrápi nízky plat alebo byrokracia. Ale obyčajné ľudské dilemy – pocit zbytočnosti vlastnej práce a nedocenenie. Mnoho učiteľov je psychicky vyhorených, v škole nemajú spätnú väzbu a ich pokusy o inovácie sú často založené na princípe pokus-omyl bez podpory a spätnej väzby skúsenejších kolegov.

Mladá psychologička pre nich stelesňuje čerstvý vietor. Pomáha im pochopiť ich význam a zmenenú rolu učiteľa v spoločnosti, v ktorej sa na ľudí hrnú informácie z každej strany.

K. Pázmány je presvedčená, že spoločnosť môže ovplyvniť aj jeden človek, pokiaľ má dosť znalostí, odvahy a pracovitosti. Napriek mladému veku má psychologička obrovské skúsenosti. Ako dobrovoľníčka pôsobila v Sokratovom inštitúte, ktorý začal ako vzdelávací program pre budúcich učiteľov. Zadarmo učila deti zo sociálne znevýhodnených rodín, žila v Patagónii a istý čas aj v pralese. Práve pri dobrovoľníctve si uvedomila, že Slovensko je príťažlivé práve tým, že tu existuje množstvo problémov, ktoré treba riešiť.

Inšpirovať a zorientovať

Keďže vždy inklinovala ku školstvu, po vysokej škole sa K. Pázmány zamestnala v Komenského inštitúte. Začiatkom školského roka inštitút s jej pomocou vybral dvadsať učiteľov z celého Slovenska – od začínajúcich pedagógov cez starších učiteľov až po riaditeľov. Išlo o aktívnych ľudí v školstve, ktorí majú chuť sa vzdelávať a zlepšovať sa. Práve toto sú pedagógovia, ktorí chcú niečo zmeniť, ale často v praxi narazia na neochotu. Niektorí sa otrasú a idú ďalej, ale väčšinu z nich prvé problémy odradia. Buď zo školstva odídu, alebo zapadnú do sivého priemeru, v ktorom rezignujú z progresívnych ideí.

K. Pázmány tvrdí, že práve týchto učiteľov chcú podchytiť a dať im morálnu podporu pre školské vízie a sebarealizáciu. „Tvoríme pre nich inšpiratívny priestor, v ktorom môžu zdokonaľovať svoje zručnosti,“ hovorí. Súčasťou projektu je letná škola a workshopy raz za dva mesiace. „Dali sme každému po tristo eur na mikroprojekty – nápady a zlepšenia v ich školách. Zároveň majú k dispozícii skúsených mentorov zo školstva alebo ľudí z biznisu, ktorí sa dlhodobo zaujímajú o školstvo, a tí im pomáhajú,“ vysvetľuje K. Pázmány.

Škola je priestor, v ktorom by sa mali žiaci naučiť žiť v skutočnom živote

Najväčšou slabinou školstva je podľa nej to, že učitelia nemajú dostatok spätnej väzby a všetko, čo sa deje v triedach, je v istej izolácii. Učiteľ je tam osamotený a nikto mu nepovie, čo na hodine robil správne a čo nie.

Práve tento projekt „učiteľov zdola“ im má pomôcť získať dostatočné znalosti a skúsenosti, ako byť deťom dobrým mentorom či koučom a nie direktívnym nepriateľom. „Učitelia si uvedomujú, že doba sa zmenila. Vravia nám to a pokúšajú sa veci zmeniť, ale často si nevedia nájsť svoje miesto. Rozumejú, že majú byť pri žiakoch, a pýtajú sa nás, ako majú pracovať s ich silnými stránkami, ale nevedia ako. My ich neučíme, ako správne učiť. Objavujeme v nich potenciál a vytvárame priestor, kde o tom môžu navzájom hovoriť,“ dodáva K. Pázmány.

Škola a reálny svet

Snahu zlepšiť školské prostredie v sebe objavil aj učiteľ zo Spišského Štvrtka Tomáš Macko. Na základnej škole, kde pôsobí, prišiel s projektom pre deviatakov. S kolegami sa mu podarilo realizovať päťdňový zážitkový program, v rámci ktorého si žiaci vyskúšali prácu asistentov učiteľa, prácu v lekárni, družstve alebo v obchode či obecnom úrade.

Je presvedčený, že škola je priestor, v ktorom by sa mali deti naučiť žiť v reálnom živote a byť pripravení na výzvy. „Mali sme pocit, že to, ako naše školstvo pripravuje deviatakov na stredné školy, je nedostatočné. Pretože sa s nimi málo rozpráva o tom, čo ich skutočne baví, čo by chceli dosiahnuť a v čom sú dobrí,“ vraví učiteľ.

Tomáš Macko Zdroj: Archív Tomáša Macka

Projekt bol rozdelený na tri pracovné dni. Prvý deň bol venovaný manuálnej práci. Čiže išlo o zamestnanie, na ktoré človek nepotrebuje